Niektorí rodičia sa dobrovoľne rozhodli nezabarikádovať detstvo svojich detí plyšákmi a legom duplom.
Mamička Zuzana s manželom sa rozhodli vychovávať svoju dcéru a syna trochu inak, než je zvykom. Namiesto rozvíjania motoriky pomocou skladačiek im deti pomáhajú plieť burinu v záhradke.
Keď majú náladu, nepritúlia si plyšáka, ale psíka Astora či mačku Lolu. Dcéra sa nemusí hrať s plastovými šáločkami a hrnčekmi, mama jej požičia všetko, čo má poruke v kuchyni. Aj bábiku si vyrobili spoločne- zo zbytkov látky a vlny.
Syn sa zase zaúča pri ockovi v dielni, kde si požičiava, samozrejme pod dohľadom rodičov, kladivo a klince. Deti sa od detstva hrajú s tým, čo je k dispozícii na dvore: zbierajú kamienky, namiesto formičiek na piesok používajú ozajstné lopatky a staré kvetináče, na jeseň už majú pripravené hrabličky, s ktorými budú pomáhať mame pri upratovaní lístia.
Že je detstvo bez hračiek chudobnejšie? Mamička Zuzana tvrdí, že ani najmenej.
Odmietame novodobý konzum
„To, aký je okolo detí biznis, som si všimla už vtedy, keď som otehotnela. Niečo strašné! Mám vyštudovanú pedagogiku a už na škole sme sa s učiteľmi rozprávali o tom, aký je tento novodobý konzum škodlivý. Takže do rodičovstva som šla s jednoznačne odmietavým postojom ku kope plastu.
Najťažšie je presadiť si názor pred rodinou. Mama z toho bola hotová, vraj čo za podivínov z detí vychováme?! Ale to nie je pravda. Naše deti sú úplne v rovnaké ako ostatné. Milujú hranie, objavovanie, dobrodružstvo, zážitky. Keď sa narodil synček, hral sa s čímkoľvek, čo som mu dala do ruky: s látkovou vreckovkou, detskou lyžičkou na príkrmy, cumlíkom.
Prvé synčekove Vianoce sme sa „odvážili“ neobdarovať ho milión darčekmi. Namiesto toho sme pre celú rodinu zaplatili predĺžený víkend v Tatrách, kde sme synčeka riadne vysánkovali, poprechádzali sa oko Štrbského plesa a domov si doniesli kopu pekných fotiek.
Že sme urobili dobre, som videla, keď sme prišli k mojej sestre. Tá deťom kúpila kopu hračiek, knižiek a somarín, ale deti aj tak sedeli pred telkou a nudili sa.
Je to aj otázka ekológie
Zuzanin manžel s rozhodnutím nekupovať deťom hračky súhlasí.
„Všade počúvame len o udržateľnosti, škodlivosti plastov a šialenom tempe, akým sa príroda ničí. Pozrite, z čoho sú hračky vyrobené. Plast, plast, samý plast. Deti sa chvíľu hrajú a potom ide hračka do koša.
Lebo potrebujú nové veci, nové podnety. A je to aj otázka nudy, deti proste nepotrebujú vymýšľať a tvoriť nové veci, lebo vedia, že pri najbližšom výlete do Tesca dostanú novú blbosť.
Samozrejme, ja hračky v princípe neodsudzujem. Veď čo má také bytovkárske dieťa robiť, keď nechodí do škôlky a mama potrebuje upratať a navariť? Tak nech sa pohrá chvíľu s autíčkom alebo bábikou.
My máme tú výhodu, že máme záhradu, za domom les, kde chodíme denne na prechádzky a dielňu, kde syna zaúčam do prvých prác. Má päť rokov a baví ho pracovať so mnou.
Dcéra má tri roky a hra je u nej spojená s pomáhaním mame: hrá sa na kuchárku a čistí zemiaky, mrkvu, zametá doma, ukladá oblečenie alebo dáva s mamou veci do práčky.
Ak sa nudia, máme doma kútik ručných prác- kde majú deti nožničky, lepidlo, pastelky a všeličo, čo sme si doniesli z prírody ako šišky, gaštany, ihličie. Tam si môžu všeličo vytvárať a vymýšľať.
Bezhračková metóda má svoje výhody
Zuzka nedá na hranie sa s tým, čo majú deti doma k dispozícii, dopustiť.
„Vidím, že sú veľmi tvorivé, zvedavé, samostatné a rýchlo sa rozvíjajú. To je skvelé. Nevravím, že sú lepšie než iné deti, ale nemáme potrebu zabávať ich mobilných telefónom, dokonca sa v obchode nehádžu o zem, keď vidia hračku, ktorú musia mať.
Je to aj otázka šetrenia. Všetci vieme, aké sú hračky drahé, aj to, koľko vydržia.
Naším cieľom nie je tvrdiť, že sa dá fungovať bez hračiek. Každé dieťa je iné. Len chceme tie svoje ochrániť od konzumu, kým sa dá. Ako výhodu vidím, že si deti vážia, čo majú.
Ak niečo chcú, nepíšu hneď Ježiškovi, ale snažia sa prísť na to, ako si danú „hračku“ vyrobiť. Dcéra si z krabíc od topánok robí postieľky. Syn si z gaštanov vymyslel auto. Ich nakoniec aj tak viac baví samotné vymýšľanie a vyrábanie, než tá hračka,“
Na otázku, či si deti hračky nepýtajú, odpovedá Zuzana s úsmevom:
„Odkedy chodia do škôlky, je to iné. Tam sa vyhrajú s množstvom hračiek a potom sa doma pýtajú, prečo tiež také nemáme. Ja mám na to jasnú odpoveď. Namiesto vecí deťom darujem čas, ktorý s nimi trávim pri hre, vyrábaní a rozprávaní.
Okrem toho, nie je to tak, že im nič nekupujeme. Kupujeme množstvo knižiek, pasteliek, voskových farbičiek, nálepiek, razítok a neraz aj pracovný zošit či omaľovánku. Máme radi vystrihovacie bábiky, autá či lode. A to sú najvďačnejšie hračky, s ktorými deti strávia celé hodiny.
Celý systém funguje preto, že sme sa hračkám vyhýbali od mala. Ak ho chcú rodičia skúsiť, musia sa pripraviť, že namiesto lega, spievajúcich hračiek či domčeka pre bábiky sa budú musieť hrať s deťmi predovšetkým oni. A to je na detstve bez hračiek, myslím, to najťažšie,“ uzatvára mamička Zuzana.
(12 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Súťaž o 2 x Darčekovú sadu Citron a mäta od FROSCH
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Ako zistím, že mám dosť mlieka?
Reflux, alebo Prečo bábätko grcká?
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Škoda, že pre väčšinu ľudí je takýto prístup neprijateľný. A pritom je to také jednoduché! So všetkým súhlasím: ekologické, ekonomické, praktické, podporujúce tvorivosť a správny prístup k životu a svetu. Naše deti mali/majú asi toľko hračiek, čo by sa zmestilo do škatule od topánok. Výnimkou je lego – toho máme viac než by som chcela. Ale s autistom je niekedy ťažko ;-).