Mami, ja chcem pištoľ!

Pravdu povediac, tento problém som doteraz nikdy neriešila. Aj keď sme mali meče a brnenie rytiera, strelné zbrane u nás ako hračky totálne absentovali. Priznávam, že mi nezáujem našich troch starších chlapcov o takéto veci značne vyhovoval. Ale náš benjamín už vyše mesiaca strieľa aspoň z pomyselnej pištole a úmyselne do iných.

Žaloby na neho by už zahltili aj Haagský súdny dvor, takže mi neostalo nič iné, iba dnes ráno popri obliekaní sa do škôlky vážne riešiť stav.

Môj špunt totiž vytiahol starú hračkársku vŕtačku, ktorá už odžila svoje bez tej časti, po ktorej sa menuje a … strieľal.

„Dž, dž, džžžžžž!“ Mieril s tým svojim anjelským úsmevom na má „zbraň“.

Najprv som sa tvárila, že akútne zaväzujem šnúrky na topánkach jeho staršiemu bráškovi vedľa neho.

Ale taktika ignorancie nepriniesla žiadny úspech.

„Mami, ja by som chcel pištoľku!“

No a je to tu! Mami, rieš to…

„Šimonko, neviem, či by bolo dobré dať ti pištoľku… ty strieľaš do ľudí, a to sa nesmie!“

Môj malý bojovník sa uškrnul štýlom „no a čo“.

Neostalo nič iné, iba mu to pekne vysvetliť – strieľanie na ľudí nie je hra. Strieľať na ľudí sa nesmie preto, lebo z pištole aj pušky idú náboje, ktoré môžu človeka zabiť alebo mu veľmi ublížiť. Na tieto slovíčka je náš Šimon veľmi citlivý – hoci je živý a lapaj.

„Pištoľ“ klesla o poznanie nižšie.

„Vieš, Šimko, pištoľ a puška má slúžiť na obranu. Ľudia si ju napríklad brávali do lesa, aby im neublížila divá zver. Napríklad taký zlý lev alebo hladný medveď. Alebo keď potrebovali niečo zastreliť na jedenie, no tiež sa nemôže strieľať hocikedy a hocikde.“

Obom mojim chalanom sa úplne od údivu a sústredenia rozšírili zreničky. Tento jav veľmi dobre poznám – to je práve vtedy, keď ma žerú aj s navijakom a počúvajú tak, ako nikoho.

„Vieš, čo sú to divé zvery?“ Kontrolujem otázkou môjho najmenšieho škôlkara.

„No to sú také zlé, čo ubližujú,“ čisto mi povie.

„Zue ueuy… „ doplní ho múdro Mikuláš a ukážkovo zareve.

„Výborne, takéto sa strieľať môžu, alebo také, ktoré sú choré a mohli by nakaziť iné zvieratká.“

Vysvetľujem popri tom, ako sa obliekame do vetroviek a naťahujem čapice. A kým vojdeme do výťahu, ešte im vysvetlím niečo, čo by ich mohlo napadnúť:

„No, chlapci, aj policajti majú pištole, aj vojaci, ale tiež nemôžu strieľať halabala do hocikoho. Oni tie zbrane majú na ochranu nás všetkých a môžu ich použiť len vtedy, ak by nám niekto chcel urobiť niečo zlé alebo nás zabiť. Aj to ho nesmú hneď zastreliť, ale iba zraniť.“

Chalani mi stoja vo výťahu ako zarezaní. Počúvajú a vidím, že začínajú chápať, že používanie zbrane má svoje pravidlá. Kontrolne sa opýtam:
„Kto z chlapcov v škôlke strieľa?“

„Jakubko!!!“ Kričia svorne jeden cez druhého, a trošku sa uškŕňajú.

„Tak mu to tiež treba takto pekne vysvetliť, možno to nevie.“

Kým vystúpime, Šimon tichučko povie:
„Ja by som aj tak chcel pištoľku…“

„O tom sa porozprávame s ockom a ak sa dohodneme, môžeme ísť pozrieť do hračkárstva takú nejakú poľovnícku pištoľ alebo pušku – ale len na zlé zvieratá!“

Šimon si pokojne vydýchne a ja tiež. Prvý konflikt zbrane a ľudia sme hádam vyriešili k spokojnosti oboch strán.

Foto: sxc.hu