Morálny vývin u detí a dospievajúcich III.

ADOLESCENCIA

Začiatok adolescencie spadá do veku pätnástich až sedemnástich rokov, tak som si toto obdobie dovolila zaradiť medzi „deti a dospievajúcich“ a tým ukončiť poznatky o morálnom vývine, ktoré má psychológia k dispozícii.

Adolescenti sú ochotní akceptovať, že normy sú na to, aby regulovali správanie ľudí a uľahčovali tak fungovanie celej spoločnosti.

Sami si však vyberajú hodnoty a normy, ku ktorým chcú byť lojálni a neprijímajú automaticky to, čo im rodičia a spoločnosť ponúkajú, len preto, že sú pravidlá dané. Individuálne presvedčenie má v tomto období väčšiu váhu, než vonkajší tlak na dodržiavanie noriem.

Typické znaky adolescentného morálneho vývinu sú:

1. Uvažovanie o morálnych princípoch a zaujímanie vlastného stanoviska.

2. Tendencia k absolutizujúcim záverom.

3. Vyžadovanie dodržiavania uznávaných princípov až v bezpodmienečnej a nekompromisnej miere. Z tohto vyplýva aj rôzna dávka netolerancie k ľuďom s inými názormi.

Na základe týchto znakov adolescenti často túžia po ideále nejakej čistej a spravodlivej spoločnosti a vedia preňho všeličo obetovať. Ak zistia, že také niečo sa nedá uskutočniť, sú z toho dosť sklamaní a niektorí to môžu prežívať ako veľkú traumu.

Najväčším problémom adolescencie je, keď mladý človek neprijme bežné hodnoty a spoločenské normy – dochádza k tzv. antiidentifikácii. Môže sa to prejaviť ako protest proti spoločnosti, kde má jedinec minimálnu šancu získať prijateľnú pozíciu (výber školy podľa rodičov a nie podľa toho, čo dospievajúci chcel, tlak na výkon, tlak na materiálne zabezpečenie, rozpor medzi ideálnymi predstavami a realitou…) Ak nie je možnosť pozitívnej sebarealizácie, dospievajúci sa môže uchýliť k jej negatívnemu variantu. Odmietaný a frustrovaný mladý človek má potrebu vyvolať nejaké emócie, šokovať za každú cenu. Môže sa to prejaviť ako provokácia, ako agresia, ktorá často nemá určený konkrétny objekt, aj ako vandalizmus – ktorého cieľom je ničenie a nejde pri tom vôbec o nejaký vlastný zisk. Adolescenta môžu uspokojovať podráždené reakcie spoločnosti, ktorá inak oňho vôbec nejaví záujem. Jedno z vysvetlení príčin takéhoto konania je, že dôvod treba hľadať na začiatku vývinu jednotlivca, v jeho rodine.

Každý človek potrebuje byť akceptovaný, aby si prostredníctvom druhej osoby potvrdil svoj význam, svoju hodnotu. Ak to tak nie je, ak človek nedostáva o sebe a svojom konaní spätnú väzbu (najhorším variantom v tomto smere je nezáujem, o dieťa, ľahostajnosť), tak sa snaží dosiahnuť uspokojenie negatívnym spôsobom. Ako hovoril významný český detský psychológ Z. Matějček: „Keď dieťa nemôže dostať pohladenie, provokuje, aby dostalo aspoň pohlavok.“

Tak aj adolescent – ak mu pozitívna stratégia nepriniesla žiaden zisk, uchyľuje sa k negatívnemu konaniu. Pokiaľ sa vyvíjal v citovo chladnej rodine a jeho pokusy o nadviazanie nejakého vzťahu ostali neopätované, nemá takú skúsenosť, aby ľudia mali pre neho väčší význam. Sú mu ľahostajní, nenaučil sa byť empatický. Je zameraný najmä na uspokojovanie svojich aktuálnych materiálnych potrieb. Ak objekt túto funkciu nesplní, nie je preňho problém ho zavrhnúť alebo zničiť.

Články o morálnom vývine končím malým zhrnutím, ako by sa morálka mala v ideálnom prípade vyvíjať v dospelosti: na základe pribúdajúcich každodenných skúseností, sa ľudia stávajú v dospelosti menej radikálnymi a ich morálne uvažovanie viac flexibilnejšie. Často sa uvádza tento príklad (od teoretika morálneho vývinu L. Kohlberga): Mužovi ochorie jeho žena na rakovinu. Keďže liek, ktorý by mohol ženu vyliečiť, sa predáva za nehoráznu cenu, muž sa vláme do lekárne a liek ukradne.

Predškolské dieťa by povedalo, že ujo urobil zlý skutok.

Dospievajúci a dospelý by povedal, že muž urobil presne to, čo každý správny manžel, ktorý chcel pomôcť svojej žene.

Najvyšší stupeň morálky sa podľa Kohlberga prizná dospelému, ktorý odpovie, že žiadny zákon, ani strach pred potrestaním nemôže zabrániť tomu, kto chce zachrániť človeka, ktorého miluje. Zároveň by však mal manžel za liek zaplatiť primeranú cenu a snažiť sa ostatných presvedčiť, že konal podľa princípov spravodlivosti.

Priznám sa, že ani ja sama by som to takto „pekne“ nevedela sformulovať. Znamená to, že som „menej morálna“ než je ideál?  Presne to vyčítali Kohlbergovi aj kritici jeho teórie morálneho vývinu. Že vo svojich výskumoch neposudzuje len morálny úsudok, ale triedenie odpovedí do jednotlivých stupňov morálky záviselo nielen od úrovne inteligencie, ale aj od schopnosti vyjadrovať sa – a od toho by morálka ako taká mala byť nezávislá.

To, na akom stupni máme svoje morálne uvažovanie, vieme najlepšie my sami. Takisto vieme, či sa podľa toho správame aj v skutočnosti. Článkami som chcela poukázať, že na dieťa – tak ako v mnohých iných veciach –  i v tomto prípade v najväčšej miere vplývame vlastným príkladom. Veľa sa dá vybudovať, ale veľa sa dá aj pokaziť…

Použitá literatúra:

Vágnerová, M.: Vývojová psychologie. Portál, Praha 2000

Popelková, M.: Poruchy psychického vývinu v detstve a adolescencii. Vysoká škola pedagogická. Nitra 1994

Korherr, E.J.: Pedagogická psychológia pre teológov. Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta UK, Bratislava 1996

Hartl,P. – Hartlová, H.: Psychologický slovník. Portál, Praha 2000