Nenadávajme deťom kvôli deci rozliatej vody

Rozlievací folklór

Nehody ako je táto, sú bežným folklórom v rodinách s malými deťmi, ktoré sú zatiaľ v manipulácii neobratné a neopatrné.

Padajú im z ruky poháre, obliate sú stoly, obrusy, koberce, susedov plafón. Drgnú do taniera, prevrhne sa, vyleje sa, roztrieska sa na milióny črepín. Ďalší kus zo svadobnej súpravy v koši… je treba mať s nimi svätú trpezlivosť každý deň.

My, rodičia, zvykneme v týchto situáciách reagovať všelijako. Buď „nič hrozné sa nestalo“ a podáme mu handru, niekto si radšej zahryzne do pery, lebo ak sa neudrží, oborí sa na decko: „Ty si ale babrák, to nevieš dať pozor, čo máš ruky deravé?“

Niekedy v slabej chvíľke stratíme nervy a hučíme ako sirény. Kvôli deci rozliatej vody.

Jedz ako človek

Keby čokoľvek vypadlo z taniera našej mame alebo najlepšej kamarátke, asi by sme jej nepovedali: „Nerozhadzuj v kuse s tými rukami, zase ti kviclo na obrus, ješ ako prasa.“

Snažili by sme sa zabrániť trápnym pocitom. Veď to nerobia naschvál. Naozaj sa to môže stať každému. Zoberieme handru a utrieme to.

A to isté – ako každý iný „normálny“ človek – by malo urobiť aj dieťa.

Akcia – reakcia

Ťažko ale môžeme očakávať, že si dieťa samé ochotne po sebe uprace svoj neporiadok, ak na neho reagujeme podráždene. A okrem ironických nadávok do „šikovných“ na neho vyštekneme nahnevane: „Uprac si to!“

Veľmi pravdepodobne nám to oplatí rovnakým správaním. Napríklad sa ani len nepohne z miesta, s vyzývavým pohľadom nás bude ignorovať. Alebo rovno odpapuľuje: „Neupracem.“ A just sa zatne.

Keď bojujem, prehrávam

Úplne banálna vec, deci rozliatej vody a zrazu je v hre otázka „kto z koho.“

Buď rodič prinúti dieťa poslúchnuť (možno že bitkou alebo iným trestom), alebo bude musieť kapitulovať, ustúpi a sám to uprace (s trpkosťou, že mu rozkazuje vlastné decko).

Tak či tak rodič prehrá, ako vždy, keď sa pustí do boja s dieťaťom.

Stačilo by pritom tak málo a dalo by sa konfliktu vyhnúť. Namiesto výčitiek („nevieš dávať pozor?“) a rozkazov („to si teraz pekne upraceš, mladý pán“) skúsme: „No to je ale nepríjemné. Ako to teraz dáme do poriadku?“

Ak sa s dieťaťom budeme baviť s rešpektom, ako s každým iným „normálnym“ človekom, tak si svoju nehodu, ako každý iný „normálny“ človek, dá do poriadku.

	Mohlo by vás zaujímať aj: Netrestajúci rodičia

(15 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...