… a nezabudnite ich objať!

Človek, vystupujúci v spoločenských väzbách a v citovom naviazaní ako matka, je tvor absolútne jedinečný. Napriek množstvu kníh, vzdelávacích programov, dobrých rád sa učí stále za pochodu systémom pokusov a omylov.

To, čo bolo do matiek vložené a čo doteraz držalo nad hladinou bytia a správnej výchovy generácie žien s deťmi pred nami, v nás – mamách storočia technických objavov a geniálneho uľahčenia života –  úspešne zatlačila kolektivizácia a iné „hromadné –izmy“.

Pravdou totiž je, že sa pramálo vraciame ku koreňom svojho bytia, svojich pocitov a ešte menej veríme – hoci ju tušíme  – svojej intuícii, a to predovšetkým v materstve.

Podvedome každá z nás cíti, že systém machrovskej autority bez možnosti diskusie a oponenta, ani systém „je mi to jedno, rob si čo chceš“, ba ani systém „budeš skákať, lebo ti vytnem“ nie je to, čo by v nás rozsvietilo to podvedomé zelené súhlasné svetielko.

Tak nejako som pátrala po tajomstve dobre vychovaných detí a zároveň správnej autority aj ja. Po pätnástich rokoch manželstva a trinástich rokoch materstva vidím prvé znaky svojho dozrievajúceho ovocia a nie je mi všetko jedno.

Ale stále som vnútorne presvedčená, že nikdy nie je neskoro začať budovať nový spôsob výchovy, komunikácie, zdieľania sa, empatie, pocitov, príkazov a zákazov – lebo aj tie musia byť.

Moje hľadanie dostalo nejaké tie echá – niektoré boli mimo, niektoré boli možno zaujímavé, ale našej rodine nesadli, čo je pre nás podstatný faktor.

Až kým som sa nedostala na konferenciu Pevné objatie – a priznávam, že som k tomu došla ako slepé kura k zrnu. Neľutujem však ani minútu, a neobzerám sa za šialenými telefonátmi kvôli zháňaniu au-pair pre naše deti, aby som na poldeň vycestovala „až“ do Záhorskej Bystrice.

Odhliadnuc od faktu, že to bolo vyslovene „baby friendly“ – lebo kočíky boli všade, všade sa aj dojčilo a nosilo v v šatkách, mi tam bolo od počiatku veľmi dobre, ako doma… a nielen preto, že som tam stretla po dlhom čase ľudí, ktorých mám rada.

To, že som „doma“, mi dala pocítiť prítomnosť p. Jiřiny Prekopovej. Od prvého momentu som mala pocit, že je to vizuálne, povahovo, typovo klon famílie mojej mamy.

No a zlatým klincom – nie do rakvy – bola jej praktická prezentácia, ako uplatňovať metódu pevného objatia. 

Neuveriteľné – práve tie kritické situácie, ktoré nás vytáčajú a z detí robia tvrdohlavcov a neústupných revolucionárov, (čo na tom, že ide o zlomenú pastelku rukou tvrdohlavého bráchu alebo inú dôležitosť), sú tie, kde máme použiť nehu, pokoj, rozhovor, empatiu, chápania…

Práve v tomto okamih, keď normálne máme pocit, že treba minimálne potomstvo roztrhnúť alebo vystreliť na Mesiac, máme preukázať veľkosť svojej lásky: Objatím.

Lebo ono je tým čarovným kúzlom, ktoré aj z kráľa trucovadiel bez rozdielu veku urobí dieťa ochotné komunikoať o svojich pocitoch a potrebách aj vtedy, keď má za ušami a dobre o tom vie.

Veľmi sa mi páčilo zdôvodnenie, ktoré k tomu p. Jŕina dala: „Tak, ako Boh nás ľúbi, či sme dobrí a či zlí,  tak aj od nás – veľkých – sa očakáva rovnaký  postoj.“

A najviac mi poškrabkalo ego to, že moja intuícia výchovy pri poslednom špuntovi je správna. Problém? Poď si sadnúť k maminke na kolienko a povedz mi, čo sa stalo… Čo na tom, že robota stojí?  Je nám viac vyblyšťaná domácnosť, naše ego alebo dobrý vzťah – aj do budúcnosti – našich detí?

Otázka, na ktorú si treba pravdivo zodpovedať.

Ale napriek tomu, že vám to môže trvať dlho, nezabudnite svoje ratoslesti objať.