Pomôž mi, aby som to urobil sám

Človek často od ľudí počuje, že práve v materskej škole sa má dieťa naučiť samostatnosti. Táto veta platí, hoci medzi učiteľmi a rodičmi panujú skoro vždy veľmi rozdielne predstavy o tom, čo to znamená. V škôlke som sa stretla s trojročným chlapčekom, ktorý si 10 minút poctivo umýval zuby podľa návodu a na druhej strane so štvorročným dievčatkom, ktoré vedelo len vysať pastu z kefky. Spoznala som dvojročné dievčatko, ktoré sa vedelo samo a na svoj vek aj veľmi kultúrne najesť, ale aj triapolročné dievčatko, ktoré nevedelo nabrať polievku na lyžicu.

Prečo sa deti takto líšia? Prečo sú medzi nimi také veľké rozdiely? V čom sa majú osamostatňovať?

Dieťa sa narodí ako úplne bezmocný tvor, ktorý by bez pomoci druhých neprežil. Avšak vekom jeho nezávislosť narastá. Nezávislosť a osamostatňovanie sa je vnútornou prirodzenou potrebou dieťaťa. Starší ľudia, ktorí už nezávislosť a slobodu ľudskej existencie zažili, ale neskôr ju stratili a sú odkázaní na pomoc iných, to nesú ťažko. Deti teda po nej prirodzene prahnú a vo svojom nadšení a fascinácii z objavovania milujú, keď niečo dokážu sami. Určite ste už zažili spokojné dieťa, ktoré s vami varilo, hrabalo lístie v záhrade, či si po dlhej námahe konečne zaplo gombík na košeli.

Schopnosti detí fyzicky a mentálne zvládnuť rôzne činnosti sa líšia, ale všetky chcú niečo zvládnuť sami, naučiť sa zručnosť. Našou úlohou v škôlke či doma je preto uviesť ich do mnohých činností, ktoré sú schopné zvládnuť a vďaka nim sú stále menším bremenom pre ostatných. Tieto činnosti sa týkajú starostlivosti o seba a o svoje prostredie. Oni tieto činnosti nevnímajú ako potrebnú prácu alebo povinnosť. Pre nich je to cesta k väčšej slobode, k inteligentnému a zmysluplnému pohybu, ktorý ich vychováva a cibrí všetky ich duševné schopnosti. Preto by tieto praktické činnosti vychovávatelia nemali brať ako povinné učivo nejakého veku alebo len pomoc v domácnosti či škôlke, ale skôr ako naplnenie vopred danej prirodzenej potreby.

Zásadou číslo jeden je, aby sme im presne ukázali, ako sa vykonávajú činnosti, ktoré majú schopnosť zvládnuť. A zásadou číslo dva potom je, aby sme nikdy namiesto nich nerobili to, čo dokážu urobiť sami. Neznamená to, že im nebudeme pomáhať vôbec, lebo stále bude na obzore veľa vecí, ktoré sa môžu naučiť a stať sa v nich majstrami. Dokonca sa naučíme pozorne ich pozorovať a zisťovať, čo by ich v každej fáze posunulo ďalej, v čom sa chcú rozvinúť. Rozdiely medzi deťmi teda pramenia nielen z ich individuálnych schopností či daností, ale aj z rozdielneho prístupu dospelých k nim.

Pamätám sa, ako som raz pozorovala trojročného chlapčeka, ktorý otváral arašidy a vyberal ich zo škrupinky. Vôbec ich nejedol, asi pol hodinu ich ukladal jeden vedľa druhého. Keď to dokončil, spokojne a s hlasom plným sebavedomia vyhlásil, že ich už všetky vylúpal.

Zručnosti praktického života sú obrovským zdrojom sebavedomia. Dokázať skutočné veci ako dospelí je pre dieťa veľkým pokrokom a povzbudením. Mnohokrát som v škôlke zažila tú radosť a hlboký pocit naplnenia detí, keď urobili niečo z vlastnej vôle a sami: keď si Grétka poskladala sama pyžamko, keď Samko a Martinko spolu umyli všetky stoly a stoličky v škôlke, keď si Miško úplne dokonale vydrhol ruky mydlom a nezostala na nich ani malá stopa špiny a len veľmi málo baktérií. V škôlke i doma je toľko praktických vecí, čo sa môžu naučiť! Jeden deň sme celú hodinu v škôlke strávili tým, že sme špongiami čistili listy izbových kvetín od prachu. Pravidelné ranné polievanie kvetín bolo obľúbeným rituálom mnohých detí. Tá radosť, keď sa niekomu prvýkrát podarilo otvoriť jogurt alebo zavesiť uteráčik na uško! Obyčajné veci pre dospelých, fascinujúce pre deti…

Niekedy sa stretávam s podvedomým strachom dospelých, že samostatné dieťa ich už nebude tak potrebovať ako predtým a následne ich aj menej milovať. Alebo mu chcú ušetriť námahu a prácu, ktorej si vraj užije ešte dosť. Alebo im vadí, že deti veci nedokážu robiť tak dokonale a rýchlo ako oni, a tým ich zdržujú alebo ničia ich prostredie. Ale toto sú prekážky nás, dospelých, dieťa takto neuvažuje. Ono chce rásť, chce vedieť, chce chápať, chce dokázať.

Jedna psychologička spomína príbeh o mužovi a malom chlapcovi, ktorí spolu pracujú v záhrade a naberajú niečo do fúrika. Ak by ste prišli k dospelému mužovi a povedali mu, že to chcete urobiť namiesto neho, asi by sa čudoval, ale celkom by sa potešil. Prenechal by vám svoju prácu a v kľude by si išiel oddýchnuť. Ak by ste však oslovili lopotiaceho sa chlapčeka a chceli by ste mu ten fúrik zobrať, určite by sa bránil zo všetkých síl, aby ste ho neobrali o túto činnosť, v ktorej našiel zmysel.

Ak veríme v schopnosti dieťaťa a snažíme sa nasledovať jeho prirodzené potreby, smelo ho naučíme množstvo fascinujúcich vecí a ono bude šťastné, bude milovať svoju nezávislosť, seba aj nás. Bude milovať život.

Martina Donovalová

Unity House

International Montessori Kindergarten

www.montessorikindergarten.sk

(3 hlasov, priemerne: 3,70 z 5)

Loading...