Klapka!
Detské ihrisko, na piesku špunt, čas vypršal, treba ísť domov.
Lež mladý muž je tak zaujatý hrou, že žiadne diplomatické prostriedky nezabrali. Neostáva nič iné, iba pozbierať vedierka, loptičku a iné inštrumenty a dať jasne najavo, že na dnes stačilo.
No a vtedy to prepukne.
Mladej začne kričať, hádzať sa po zemi, decibely presahujú kapacitu jeho hlasiviek, a lopatka, ktorú zúfalo zúrivo drží v ruke, sa stáva zbraňou.
Prevádzkovateľ výchovy zmeravie, má pocit, že všetky plne obsadené lavičky prestali pretriasať kecalovské témy a vrátane náhodných okoloidúcich zízajú na nečakané „teátro“. A hlavne – to napätie – čo bude ďalej?
Záber sa opakuje kdekoľvek: v obchode na nákupe, lebo sa dohodli, že ak si vyberie jogurt, nebude mať čokoládu, pred vchodom, lebo sa znovu šmýka na koľajničkách pre kočík a ja mám plné ruky tašiek a nemám ťa ako pridržať, v škôlke, keď odchádza domov a drobec nie je ochotný sa ani vyzuť z papúč a na poznámku či je bábo, sa strašne ofučí…
A obecenstvo – niekedy je horšie to, ktoré nevidieť – zíza na rozuzlenie deja.
Pekná rozprávka, u nás sa vrieska ďalej… Ako by pokračoval scenár v takomto prípade?
ak toto zaberie, tak máte šťastie. u nás to vôbec nefunguje a vrieska sa ďalej.
Dufam ze ma to napadne, ked bude nas skoro trojrocny herec robit teatro. Krasne napisane, posmrkavam si, ale asi to zvalim na nadchu a hormony
Nadherneeeeeeeeeee :-))))) klobuk dole…dufam,ze aj mna napadne take nieco spasonostne..v takej chvili…este mam cas..maly ma este len 9mesiacov..Ale uz teraz vie prejavit svoju vlastnu volu
Kraaaaaaaaaaaaaasny zaver