Keď ma to prestane baviť…

V zásade neprotestujem proti tomu, ak majú deti okolo seba toho „trošku viac“ rozložené. Nepatrím totiž k tým rodičom, ktorí milujú nepoškvrnené priestory a môže k nim kedykoľvek zavítať medzinárodná delegácia z Hongkongu či Ho-či-minovho mesta.

Jasné,  že nežasnem nad morom omrviniek pod stolom, (nerobte si ilúzie, stúpajúci vek nemá vplyv na ich klesajúci počet), naučila som sa predýchať „inú distribúciu predmetov v byte“ (ako znie formulácia môjho švagra) a tiež sa snažím nebyť hysterická, lebo v kombinácii s pubertou to občas vyzeralo na privolanie sociálky.

Jednoducho – razím teóriu prevádzkového neporiadku,

čo v mojom ponímaní znamená, že môže byť vytiahnuté všeličo, ale akonáhle nastane okamih „O“ a potreba „P“, musí to byť možné do 10 minút zlikvidovať bez závažnejších stôp.

Je pravda, že niektoré veci a kombinácie jednoducho neznesiem – napríklad jedlo na záchode (knihy v tejto meditovni som mávala aj ja) a takisto nestrpím, aby mi rozkladali vodové farbičky na nedeľnom obruse (ten jeden deň, keď sa snažíme žiť ako slušná rodina to musia aj tí nezletilí prežiť).

Napriek tomu sa mi stáva, že narazí kosa na kameň a moja zásada trikrát a dosť (funguje to aj bez zákona) ostane nepovšimnutá, ak nie rovno ohrdnutá.

Jednoducho – detiská sa už nehrajú,

po hračkách sa skáče, papiere sú nastrihané na najmenšie možné kúsky a už prestali byť zaujímavé ako platobné obeživo, zato sa však zaujímavo strkajú do všetkých špár a kútov. Lepidlo a nožnice (hlavne, ako zistili, že tým zredukujú moje strihanie vlasov, ktoré nenávidia svorne všetci moji chlapi)  začínajú byť v rukách špuntov nebezpečné.  Moje detváky sa však tvária, že „ničevo neslučilos“ a pokojne pokračujú v inej im milej činnosti, ktorú ja pragmaticky dospelácky nazývam nuda po hre.

V tom okamihu, ako sa veci nehýbu, neupratujú a nedostávajú na svoje miesto ani po mojom výzore tigrice pred bojom, nastupuje veľmi jednoduchý, ale účinný systém „buldozér“.

Vojdem do detskej izby a od okna smerom ku dverám, zo stola, z poličiek, z postele, odvšadiaľ zhŕňam všetok hrací majetok nášho potomstva a v obrovitánskej kope ho hrniem smerom ku dverám s pokojom Angličana.

Paralýza mojich detí je tatam:

„Mamíííííííííí, čo to robíš?“

„Nič. Zistila som, že tie hračky nepotrebujete, tak ich beriem do smetného koša. Pokiaľ ich nemá kto upratať a nikomu nechýbajú takto na zemi, tak vám ich netreba. Môže mi niekto doniesť veľký sáčok na smeti?“

Izbou zaznie hurónsky zúfalý rev a to, čo sa nedarilo dve… tri hodiny… je za necelých päť minút na vzornom poriadku. Lebo čo nie je – buldozér znovu berie.

Lekcia je to úžasná, poriadok skvelý a efekt výstrahy trvá veľmi dlho.

Ufff… a je to!