… a pozdravil si sa?

Tak presne túto otázku som nenávidela od dieťaťa až po neskoré záchvaty puberty. Najprv preto, lebo mi nik nepovedal, prečo sa zdraviť mám, potom preto, lebo mi vysvetlenie „sa to patrí“ nestačilo ako dôvod a potom preto, lebo som sa šialene hanbila… a nakoniec zo zotrvačnosti.

Niežeby som bola nevychovanec jeden, len pokiaľ sa dalo a osoba mi bola nesympatická, tak som občas bola účelovo hluchá, pomalá alebo rýchla, obdivovala som vtáky alebo trávu… a tak. Najhoršie bolo obísť nekonečný zástup maminých kolegýň, známych, tetiek z kostola a iných padruhov človečíc, ktoré boli nebezpečné tým, že pri najbližšej príležitosti a zraze sa mojej mamy – bez ohľadu na moju prítomnosť či neprítomnosť – opýtali:

„A Majka sa prečo minule nepozdravila?“

Proces rýchleho spaľovacieho motora je nič oproti rýchlosti, ktorou som zahorela do nádhernej, teraz mnou obľúbenej farby. Nakoniec, aj ma škrelo, že nerobím maminej výchove dobré pí ár a okrem toho jej prísneho, zelenookého pohľadu a ťažkého povzdychu som vedela, že na mňa bude dohliadať ešte viac (aj bez toho ženského zástupu CIA na Slovensku) a vždy, keď pôjdeme spolu, ma riadne štuchne pod rebro takým istým špicatým lakťom, aký mám po nej aj ja. Preventívne – aby som zas neobdivovala nejaké neznáme krásy a pozdravila sa osobe, ktorú mama videla aj z diaľky.

Ale časom som zdospeláčtela, a nejako som si to vo vlastnej hlave upratala a zdravila som sa aj bez vidiny ostrého lakťa – ale len tým ľuďom, ktorých som si ozaj vážila a poznala ich viac, ako z rozprávania typu „veď vieš tá pani, ktorá býva tam a má toľko detí a jej muž robí závozníka v mliekarniach“.

Keď som sa stala mamou,

nejako som to veľmi riešiť nemusela: boli sme presťahovaní mimo môjho rodného hniezda, kde by aj moje deti museli zdraviť x-tiet a ujov, a tých, čo sme poznali vo veľkomeste, bolo minimum – takže ani huba ani svedomie nás nebolelo. Občas som síce do detí drgla a zahlásila „Pozdravte sa riadne“, ale závažné problémy som v tomto smere s nimi nemala.

Až dnes mi prišiel benjamín zo škôlky zamračený ako tornádo a starší múdry brácho na neho žaloval: „Bol dobrý, ale nechcel sa nikomu pozdraviť!“ (á… moja výchova už prináša ovocie… takže starší sa zdraví…) „Ba ani tete susede sa nechcel v výťahu, ani takej inej tete, ktorá šla so psom a on ho chcel pohladkať…“

Šimon sa mračil ešte viac, keď ho Kubo bonzol, že vraj sa nezdraví podľa vlastného vyjadrenia preto, lebo sa … hanbí. Prišlo mi to celé také smiešno – vážne – trápne. Ja si totiž veľmi dobre a živo pamätám na seba a tak sa nemôžem vôbec hnevať – riešiť sa to však muselo.

„Šim, a prečo sa vlastne hanbíš?

Veď pozdraviť iných – to je predsa povedať im niečo pekné, aby mali príjemný, pekný deň, aby sa cítili dobre. Ty nechceš druhým želať dobre?“

Trošku vyľakane na mňa kukol: čakal preplesk a hubovú a ja mu tu s úsmevom vykladám nejakú filozofiu pozdravu. Možno aj geneticky čakal nejakú tú ostrolakťovú  povzbudzujúcu dávku. Stlačil hlavu medzi plecia a s vyplašenými očkami povedal:

„Ale ja chcem druhým robiť dobro… to je pekné.“

„No vidíš, však to je predsa o tom, ako si urobíme radosť, aby nám bolo všetkým dobre. Pozdraviť a zaželať pekný deň je niečo, čo dá tomu druhému také svetielko do duše – lebo vidí, že na neho myslíš a že mu želáš dobré. Povedia si: to je ale milý chlapček, a možno to povedia aj tebe.“

Tvár môjho špunta sa vyjasnievala a nadšene počúval.

„A keby si ešte povedal: Ako sa máte? Čo máte nového? To by si sa čudoval, ako by sa všetci tešili! To by si mohol bez všetkého pohladkať aj hociktorého psíka hociktorej tety, keď by si sa najprv pekne pozdravil a pokecal si s ňou…“

Môj malý zachmúrený mráčik sa nadobro rozpustil a spoza neho vykuklo slniečko. Hodilo sa mi na krk a povedalo:
„Tak ja sa teda zdraviť budem…“

Teším sa s ním. Len mi je trošku smutno, že to mne – a možno ani iným deťom dnes – nik takto nikdy nevysvetlil…