Prečo naše nadšenie z rodičovstva opadáva?

Nejak sa nám zresetuje rozum i srdce

Uznávam, že únava a spoločenský tlak robí svoje. A zabúdame, že dieťa nie je za rok či dva hotový človek ani fyzicky, ani psychicky, a že STÁLE POTREBUJE NAŠU SPREVÁDZAJÚCU POMOC.

Vypíname ochotu, obetu, chápanie a empatiu v čase, keď je dieťa malé. Lebo nás vytáča, že sa v noci budí. Lebo nás ruší, že sa stále pýta. Lebo nám vadí, že sa ešte pocikáva. Lebo nás deptá, že ho treba stále kŕmiť. Lebo nám je nepochopiteľné, že nevie niektoré veci napriek tomu, že to do neho tlačíme. Lebo…

My, ktorí sme už časom dospeli k vlastneniu pubeťákov, sa pýtame: čo budete robiť, keď dostanete toto navštívenie, ktoré je oveľa viac náročnejšie, ako to nočné vstávanie k dieťaťu, ktoré ešte nevie prespať čas od 19.00 do 7.00 v kuse podľa nášho želania. Lebo v tomto čase bude aj nočné bdenie – a z iných dôvodov, bude oveľa viac strachu, bude treba oveľa viac námahy a komunikácie…

Frustruje nás to – čo je nakoniec prirodzené. Ale neprirodzené je, aby sme odvrhli svoje vlastné mláďa v okamihu, kedy nie je schopné samo zvládať veci.

Rodičovstvo NIE JE JEDNODUCHÁ MANUÁLNA PRÁCA.

Nie je len o vymieňaní plienok a potravinových dávkach v primeraných časových intervaloch.  Rodičovstvo je neuveriteľná drina. Fyzická a psychická. A NIE JE NA ČAS, KTORÝ SI URČÍME MY. Nie je to ani zamestnanie, ani nijak ohraničená zmluva. RODIČOVSTVO JE CELOŽIVOTNÉ POSLANIE.

Veľmi sa mi páčilo, čo mi k tomu napísala jedna dobrá duša:

Neviem, čí si čítala Koncept kontinua, ale ak áno, tak mňa na tej knižke zarazila jedna paralela – yequanski Indiáni, podľa ktorých to autorka písala, majú šťastný a úžasný život, pretože sa k svojim deťom správajú tak, ako by sme sa mali správať všetci, naproti tomu pri výcviku psov sú nemožní – bijú ich, trestajú a pod.

My sme k psíkom úžasní, nik by nenechal šteniatko len tak plakať, keď sa bojí či chce ísť do našej postele, mnoho ľudí mu to dovolí, všetci ľudia, ktorí hovoria o výchove psov, zdôrazňujú, že nesmieme trestať, že musíme vždy byť pozitívni a oceniť všetko, čo sa psíkovi podarí, naproti tomu si viem  ťažko predstaviť horší  štart do života, aký dávame našim novorodencom v pôrodniciach a potom aj v ďalších mesiacoch, ako ich osamostatňujeme, v čase, kedy nemajú o nezávislosti ani potuchy  – a aj tá naša spoločnosť zďaleka nie je taká šťastná, ako v Koncepte kontinua.  

Čo teda dávame našim deťom?

Všetko, čo potrebujú, vtedy, čo potrebujú? Investujeme do nich všetko, čo máme, aby z nich vyrástli naozaj zrelí, samostatní ľudia – aj za cenu nevyspatých nocí, večného opakovania slov i pohybov, do úmoru?

Všetko sa raz vráti v našich deťoch, až budú dospelí. A potom už bude neskoro niečo chcieť vrátiť, naprávať a zmeniť.

(43 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...