Vychovávame naše deti k charakteru?

Mgr. Anton Čulen 4
Vychova k charakteru

Prednedávnom sa mi dostala do rúk kniha určená deťom, v ktorej autor opisoval vykopávky z dávneho obdobia Rímskej ríše. Zaujali ma najmä vykopávky z miest Pompeje a Herkulány, ktoré zaliala láva po výbuchu sopky Vezuv. Autor v knihe opisuje v láve zaliatu postavu rímskeho vojaka, ktorý sa napriek tejto tragickej udalosti ani na krok nepohol zo strážneho stanoviska, kde vykonával svoju vojenskú povinnosť. Tento vojak sa nepohol zo svojho miesta dokonca ani vtedy, keď všetko okolo neho ničila žeravá sopečná láva!

Rímsky vojak zostal na mieste, aj keď všade naokolo vládol zmätok a panika a všetko živé, čo malo ruky a nohy, sa akýmkoľvek spôsobom snažilo čím skôr uniknúť z tohto horúceho pekla a zachrániť si aspoň to najcennejšie, čo malo – vlastný život. Taký bol charakter toho vojaka.

Nemôžme požadovať, aby každý človek bol bohatý a zámožný, ani to nie, aby každý bol vedcom, dokonca, ani to nie, aby každý bol celebritou, hercom či politikom a mal svetoznáme meno. Ale od každého možno požadovať jedno: aby bol charakterným!

Hodnotu človeka totiž dáva vôľa a skutočná cena človeka vôbec nezávisí od jeho rozumu, ale od sily jeho vôle.

Dnešné školy sa podľa názoru odborníkov až priveľa venujú rozumu detí a úplne zanedbávajú výchovu ich charakteru a pevnej vôle. Spoločnosť z nich tak neskôr vychováva učencov, ktorí síce majú veľa titulov, ale sú, ľudovo povedané, bez chrbtovej kosti. Sú to učenci, ktorí síce majú veľa vedomostí, ale veľmi málo charakteru. Lenže oporou a základom štátu nie je veda, ale čisté mravy, nie zbabelosť, ale charakter!

Charakter sa ale nedá vyhrať ani v milionárovi, ani v iných televíznych či SMS-kových hrách. Výchova k charakteru je dlhodobý proces, plný samovýchovy a sebazapierania. Je to zápas, ktorý sa začína už v detstve a každý si ho musí vybojovať sám.

Byť charakterným znamená:

  • vedieť byť pánom svojich zmyslov a citov,

  • vedieť urobiť poriadok vo svojich myšlienkach,

  • vedieť najprv myslieť a potom hovoriť,

  • vedieť najprv uvažovať, až potom konať,

  • vedieť sa poučiť z minulosti, myslieť na budúcnosť a dobre využiť prítomnosť.

    Nebolo by osožné pre dobro nás všetkých, aby naše deti boli vychovávané k charakteru?

  • 1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
    Loading...

    Komentáre k článku

    1. Nedá mi nereagovať. Som rodič a vôbec sa nesnažím presúvať zopdpovednosť za výchovu mojich detí na inštitúcie, ale musím sčasti nesúhlasiť s Evčou. Je pravda, že základ dieťa dostáva v rodine, ale bohužiaľ príde školský vek a dieťa podstatnú časť dňa trávi v škole. Takže si myslím, že škola by mala participovať na utváraní charakteru daného človeka. To sa však v našich školách moc nedeje. Prečo učiteľom vadí, keď deti majú zapnutý mobil na hodine, keď učitelia si počas vyučovacej hodiny vybavujú svoje súkromné hodiny? Skrátka víno pijú a vodu kážu. Ako si má môj syn vážiť prácu iných / k tomu sa ho snažím viesť od malička/, keď mu učiteľka roztrhá projekt, nad ktorým strávil 2 hodiny tvrdej práce, s poznámkou, že to nie je práca hodná štvrtáka?! Príkladov by som mohla uviesť veľmi veľa, ale v dnešnej dobe majú učitelia úžasnú výhovorku: oni nemajú čas venovať sa, hoci je to niekedy potrebné, individuálne niektorým žiakom, lebo ich majú veľa v triede. Veľa podľa nich znamená 20 detí v triede! Je mi len záhadou, ako to tí učitelia stíhali za našich školských čias, kedy nás v triedach bežne bývalo 35.

    2. bolo to take pekne. len si myslim, ze o tom vojakovi by 90% ludi povedalo, ze je blbec. chrakterny clovek, moze byt vtedy , ked je sam. akonahle ma rodinu je nuteny robit velmi vela kompromisov. myslim si, ze ten vojak nemal rodinu, keby ju mal, utekal a ratoval by ju. to je len moj vyklad toho textu. viem , co chcete povedat a suhlasim s vami. kazdy , kto prichadza do styku s detmi a mladezou mal by sa o to usilovat. ked mate pred sebou kolektiv ludi, ten kolekti v musi fungovat na nejakych principoch. ten kto stoji pred kolektivom je lider a ostatni ho respektuju. aky ucitel, taka trieda., aka matka taka, Katka, aky otec, taky syn. charakterneho cloveka castokrat odhalia prave ti necharakterni a vyuziju ho. to je na tom charaktere take smutne.

    3. Neda mi nereagovat na clanok a rozhodne vyjadrit suhlas s Evcou! Ja si tiez myslim, ze skola je od toho, aby vzdelavala. So zakladmi mravov a charakteru by malo dieta prichadzat uz z domu. Deti, najma tie male, sa ucia odpozeravanim od tych, s kym travia najviac casu. A rodicia su ti, kto su zodpovedni za to, v co ich dieta vyrastie. Nepopieram vplyvy prostredia na formovanie dietata a cloveka ako takeho, ale pokial je dobry zaklad v rodine, pokial sa o veciach diskutuje, myslim, ze riziko, ze vase dieta vyrastie v niekoho, co nemusite, sa dost znizuje.

      Ja teraz pracujem v UK na strednej skole a mozem vam povedat, ze prevazna vacsina deti, co tu denne stretavam, je total katastrofa. Prave kvoli tomu, ze tu uz vychova vobec neprebieha v rodinach, ale v instituciach. Niektore zeny so svojim miminkom stravia ledva mesiac – dva a “sypu” spat do roboty. Babatko do jasiel na cely den, odtial k childminder, neskor do skolky. Povinna skolska dochadzka sa zacina vo veku 5 rokov (!), konci v sestnastich. Myslim, ze typicke anglicke dieta stravi s rodicmi tak mozno hodinu denne, aj to mozno prehanam. A to este nehovorim o kvalite straveneho casu…

      Takze, ak mozem nieco povedat – netlacme na skoly, aby vychovavali nase deti. Nehadzme zodpovednost na nich. Vidim presne, kam to vedie…

    4. V prvom rade si myslím, že vychovávať k charakteru treba najmä v rodine, doma a až potom niečo také žiadať od školy. Deti chodia do školy najmä kvôli tomu, aby získali vedomosti. Na utváranie charakteru majú mať vzor vo svojich najbližších. Ale samozrejme, je dobré, ked aj žiaci v školách majú názorný príklad v charakterných učiteľoch.

    Pridaj komentár