“Mamíííí, on mi to beriéééééé! Uáááááá!”, reve moja 3 a pol ročná dcéra a celou silou šklbe brata za líce a nos.
“Mamamama, dedede, uááááááá!”, pridáva sa 21 mesačný syn a silou-mocou sa snaží vytrhnúť niečo sestre z rúk.
Ja chvíľu rozmýšľam, či mám ísť opäť, tento deň už po stý raz, zachraňovať syna, alebo brániť dcérine právo na danú vec, alebo sa na to vykašľať. Nakoniec mi to môj materinský pud nedovolí, beriem syna – pôvodcu sporu na ruky, fúkam boľavé líčko, dcére vraciam predmet sporu (za hurónskeho revu syna, ktorý danú vec naozaj chce a potrebuje) a obidvom im dohováram, či by sa už konečne nemohli hrať normálne, potichu a či nemajú dosť hračiek, aby sa podelili. Vraciam sa konečne doumývať riad, načo sa situácia do troch minút opakuje.
A ja pendlujem medzi tečúcou vodou, revúcimi deťmi a mám chuť obidvoch ich ubiť…
Najlepšie je ignorovať
Ak máte doma aspoň dve deti, pravdepodobne túto situáciu dôverne poznáte. No a práve s vami by som sa chcela podeliť o rady z jedného článku, ktoré som prednedávnom čítala a ktoré nám dosť pomohli.
V článku sa vyjadrovali detskí psychológovia k téme súrodenecké hádky a rodičovské zasahovanie do nich. Všetci psychológovia sa zhodli na tom, že pokiaľ rodičia do sporov zasahujú a snažia sa ich rozriešiť, deti sa hádky veľmi rýchlo naučia využívať ako prostriedok na pritiahnutie rodičovskej pozornosti. Naviac, aj keby ste sa snažili spor vyriešiť akokoľvek spravodlivo, vždy bude minimálne jedno dieťa nespokojné a bude sa cítiť ukrivdené. Všetci teda radili: pokiaľ nehrozí priame nebezpečenstvo, že sa deti vážne zrania, zavrite oči, zapchajte si uši a tvárte sa, že ich spor vôbec nevidíte, že pre vás proste neexistuje. Deti rýchlo zistia, že toto nie je tá správna cesta na overovanie si vašej lásky a pozornosti. Navyše cez súrodenecké hádky sa deti učia riešiť spory s inými, zisťujú, že všetko nemôže byť podľa ich predstáv, že musia robiť kompromisy.
Pokiaľ sa vám zdá, že hrozí skutočne krvavá bitka, ktorá by sa mohla skončiť zranením, skúste aspoň jednu rozhádanú stranu (najlepšie obidve) niečím neutrálnym od sporu odviesť. Opäť však samotný spor dôsledne ignorujte. Ja som vyskúšala taktiku, že som buď dcéru poprosila, že od nej súrne potrebujem nejakú pomoc alebo som “akože len tak” vošla so izby, kde sa hádali a poprosila obidvoch, či “náhodou nevideli toho hnedého macka, s ktorým sme sa včera hrali, lebo ho potrebujem”. Hlavne sa snažte vynúť tomu, aby ste rozhnevaná vletela do izby s krikom, či si chcú porozbíjať hlavy, pretože to hneď spustilo lavínu vysvetľovania, kto začal, kto za to môže, kto komu trhal knižku z ruky… a už by ste boli až po uši v súdení a rozsudzovaní, kto má pravdu a kto nemá.
V praxi je to zložitejšie…
Toľko teda teória. V skutočnosti takto ideálne nedokážem reagovať vždy. Vo väčšine prípadov to funguje a dokážem sa udržať. Keď som však videla, ako sa dcéra snaží vyškriabať malému oči, nemohla som si pomôcť a skutočne som na ňu vyletela a vynadala jej. Potom som sa tento pedagogický prehrešok snažila zahladiť aspoň tým, že sme spolu prebrali iné možnosti “odplaty” (pre mňa znesiteľnejšie).
Aj napriek tomu, že som sa neudržala vždy, po pár týždňoch frekvencia hádania sa u nás naozaj klesla. Už nemám pocit, že stále robím sudcu a policajta. A vo väčšine prípadov sa decká nejako pokonajú bez toho, aby sme museli volať záchranku. Ako minule… Z detskej izby sa zrazu začal ozývať rev hodný rozzúreného medveďa. Aj napriek tomu, že som vysávala, ten zvuk som nemohla prehliadnuť. Povedala som si, že ten kúsok už dovysávam a snažila som sa to neutíchajúce ryčanie ignorovať. Keď som vypla vysávač, zrazu ma ohlušilo úplné ticho. Z izby sa neozýval ani hlások, ani šuchnutie. S obrazom skrvavených detí v mysli som letela po schodoch do detskej. Za tých pár sekúnd sa mi prehnalo mysľou všetko od čísla na Prvú pomoc, cez spánky rozbité o roh skriniek až po súd za to, že som nedokázala ochrániť svoje dve deti pred trvalým zmrzačením.
Obrázok, ktorý sa mi naskytol v izbe, bol skutočne hodný fotky. Nad rozbaleným staniolom sa moje decká, ktoré ešte pred chvíľou museli byť pohádané na život a na smrť, družne delili o veľkého čokoládového zajaca a s plnými pusami sa mi snažili vysvetliť, že tam ležal taký opustený a nikomu nepatril. A rýchlo sa snažili napchať si zvyšky čokolády do pusy, aby som im nestihla pochúťku zobrať. Čokoládové boli ich pusy, ruky, skrinky, knižka a aj bábika, čo ležala pri nich na zemi. Oni boli v tej chvíli najroztomilejší na svete a určite už ani netušili, že ešte pred minútkou si išli vytrhať vlasy.
(19 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Príspevok pri narodení dieťaťa 2024
OČR počas Vianoc
OČR (čo je ošetrovné, kto má nárok, aká je výška)
Vianočné vinše
Súťažte o skvelý balíček produktov od dm drogerie markt
Vyhrajte Retrohranie. Vyše 200 hier nášho detstva.
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
jaaaj tak toto je tazke, ze ako tieto hadky riesit, aj sami si to tie deti potrebuju poriesit, aj rodic je niekedy potrebny, treba najst taku hranicu, ze kedy do toho vstupit, ale myslim, ze vnimavy rodic by s tym nemal mat problem…
Napisem len strucne – Respektovat a být respektovám. Nieje riesením, tvárit sa, ze nic nepocujem a nevidím a nechat malé (!!!!) deti, ktoré este ani nepoznajú svoje pocity, nedokázu riesit problémy, aby nejaké problémy vôbec riesili. Úlohou rodica je pomôct dietatu pochopit situáciu a doviest ho k tomu, aby spravilo rozhodnutie a nieslo zan aj zodpovednost.
Je tazke spravat sa ako rodic podla princípu RABR a ucit to aj deti, obzvlast, ak my sami sme vyrastali v uplne inej vychove.
***
http://www.martinus.sk
***
Este jedna vec ma napadla – deti su nasim odrazom, nasim zdrkadlom. Zrkadlia nase spravanie, ale aj nase vnutorne pocity, o ktorych si myslime, ze ich neukazujeme a dufame, ze ich deti nevycitia.
Ked matka vrieska na dieta, bude aj ono vrieskat na surodenca.
Ked nacape jednemu na zadok, to potom bude takymto sposob “vychovavat” druheho surodenca.
Ked sa matka bude urazat, bude sa aj dieta.
Ked rodic hundre, bude aj dieta take.
atd.
Tiez si myslim, ze mozno my, ktore nezazivame to, co Silviana, nepochopime. Kazde dieta je proste ine a niektore su extremne v tomto, niektore v inom. Tiez neviem, ako tieto veci riesit u mojich chalanov (3r, 14m). ale celkom sa mi ulavilo, ze az take hrozne to u nas nie je ako to, co Silviana opisala. No i tak, nemozem ich nechat samych, nech si vyriesia medzi sebou. na to je mladsi este maly, doplatil by na to vzdy on. tiez to robim tak, ako tu uz niekto spominal, ze zasada je nebrat nikomu nic z ruky, teda neuprednostnujem mladsieho. ale ten teda casto dostava vselicim po hlave, uz aj nejake pohryzenia do ruky boli. Casto aj len tak pre nic za nic je zhodeny alebo soteny. Nikdy som sa nedozvedela, preco – vraj “lebo ho mam rad.” Tiez je mi luto, v akom prostredi to dieta vyrasta. A tiez nie som spokojna, ze bijem za to aj za ine starsieho, casto po nom kricim, lebo inak, zda sa, nepocut, neviem si niekedy rady.
Ale pravdou stale ostava, ze kazde dieta je ine a preto nanho aj ine plati. Neda sa povedat, ze netreba vobec bit deti, alebo ze to inak urcite nepojde. Silviane by som poradila – ak praktikujes vsetky zasady, ktore tu boli spomenute, tak podla mna tvoja dcerka je fakt extremny pripad ziarlivosti alebo coho a mozno to prejde len casom (samozrejme to neznamena, ze jej to netreba stale trpezlivo vysvetlovat alebo aj vyvodit z toho dosledky, podla toho, ako uznas za vhodne), preto radim jedine oddelit ich, ked je az takto velmi zle, kedze je predpoklad, ze o par minut sa to zopakuje. Ja mam v kuchyni postielku (akoze namiesto ohradky) a tam mladsieho davam (spava v spalni v cestovnej), ked potrebujem nieco robit. Jasne, ze aj tam sa mu da robit zle, ale aspon ho mas pod dohladom.
Pri starsich detoch by som ako hrozbu asi vyuzivala to, ze ked sa nevedia dohodnut, tak hracku beriem a nebude ju mat nikto. Robim to aj teraz niekedy, ale na to vlastne doplati vzdy mladsi, ktory tomu este nerozumie. Ale aspon sa neuci, ze vzdy vsetko dostane.
Ale odputat pozornost som veru neskusala. a zabavit niecim inym, dat starsiemu nejaku ulohu, to by mozno mohlo fungovat, co ja viem, skusim. v principe sa mi tento clanok paci, hlavne ten zaver s cokoladovym zajacom, ten je na rozplynutie 🙂 ale ako je to v praxi, to sa uvidi. takze autorke kazdopadne vdaka!
A Zdenka – dakuj Bohu!!! 🙂
Dievčence, pri niektorých príspevkoch mi bolo fakt do plaču. Veď vy pokojne necháte, aby starší súrodenec týral mladšieho, s tým, že bezradne krčíte ramenami, že čo mám s ním robiť. Ja tvrdím, že deti do troch rokov MUSÍM mať stále na očiach, komentovať ich správanie, vysvetľovať, usmerňovať, riešiť veci v predstihu, prv než sa stanú a nie riešiť bitky a hádky. Ja mám deti tri a takto to aj robím, samozrejme ide to na úkor domácich prác a môjho pohodlia, ale za ten pokoj v rodine a ich dobré vzájomné vzťahy mi to stojí.
Mám divné deti, keď sa nehádajú, nebijú, vždy si všetko požičajú, striedajú sa, vymieňajú si…? To čo tu čítam sa u nás nikdy nedialo.
no my mame podobny problem, aj ked sa musim priznat po precitani niektorych prispevkov som si uvedomila, ze sme este na tom ZATIAL dobre. Dcera bude mat tri roky a maly devat mesiacov. Ninka Tomaska od vsetkeho odstrkuje a hracky mu vytrhava. niekedy si da dohovorit a prestane ale niekdy sa to dostane do stadia ked sa rohodnem situaciu radikalne riesit a to uz reve za trest na “stolicke hamby” a maly pocuva tez ako za trest spolu so sudedmi jej silove vresky. bohuzial aj u nas funguje po zadku, ale mam z toho zle svedomie, lebo ked to pouzijem som uz totalne vytocena a vcera som sa dozvedela od ninky ze v skolke je zla lebo bije deti. takze som sa dnes rozhodla, ze ak sa mi to podari, ziadne telesne tresty uz pouzivat nebudem. verim, ze nasilie plodi iba nasilie. drzte palce.
co poradit Silviane, uf tazko. ale urcite viem ze nasilie nie, iba viac lasky aj ked sa to tazko realizuje. vcera som Nike povedala, aby maleho nestrkala a netrhala lebo ho to nauci a ked bude vacsi tak jej to tiez bude robit. ved my sa lubime a budeme sa spravat k sebe pekne. trochu sa zamyslela a prestala. ktovie na ako dlho, ale vtedy to zabralo.
V podstate s nazorom ignorovat surodenecke spory suhlasim….ale vzdy mi pritom napadne ista pochynost….Ak necham deti stale si takto si vybavovat spory..nemoze sa stat, ze jeden nadobudne neziadanu dominanciu a druhy bude v sporoch neustale prehravat? Tiez ak by sme dosledne odignorovali kazdy spor..ako sa deti vobec dozvedia, ze nie je spravne, ak sa biju a hadaju a ze sa musia vediet aj podelit a dohodnut?
Silviana, ako Ti rozumiem! Moj najstarsi ma sice iba 2 roky a tri mesiace a teda jeho sposoby su menej rafinovane ako tvojej dcery, ale tiez nas cochvila caka novorodenec a rocna dcerka si pri synovi pekne uzije. Baby, ktore pisete, ze jej musi preukazovat viac lasky, neviete o com hovorite! Moj syn bojuje o pozornost len vo chvili, ked ju ma mala (nemyslim hranie sa s nou, laskanie v jeho pritomnosti, to by som riskovala rozmlateny byt, staci prebalovanie, obliekanie, krmenie), ked mala spi, sama sa hra a ja sa chcem venovat len jemu, ignoruje ma. Pritulit sa? Ja si ho pritulit nesmiem, odstrci ma, len on moze rozhodovat o tom, kedy sa ku komu prituli a aj to vyuziva ako nastroj na obmakcenie, ked nieco vyvedie. Trest – pacnutie po zadku, ci zakaz niecoho – v nom vyvola este vacsi vzdor a pomstu – vo forme ublizenia dcerke, alebo znicenia niecoho v byte. Viem, ze s tyzdennou skolkou si to nemyslela vazne, len si nahnevana. Ja tiez bojujem s tym, ako moje mladsie dieta pride nato, ze cely den sa toci okolo jej brata, ze len co sa postavi na nozicky, uz je zhodena na zem, len co si nieco vezme do rucky, uz jej to je zobrane a este tym aj dostane po hlave… A ked zakrocim, tak dalsiu hodinu pocuva rev divokej selmy. Ona je iba taky privesok, ktory sa len prisposobuje a trpezilo caka, kym jej rodicia dosledne vychovavaju jej brata – hodinu cakaju, kym nieco pozbiera, ospravedni sa, uprace a pod. Kto nezazil, tazko poradi a pochopi, ja sa trosku spolieham na skolku a vacsi byt.
Rut, po precitani Tvojej reakcie som si spomenula na knihu Maly tyran od Jiriny Prekopovej, je to celosvetovo uznavana detska psychologicka, ma obrovske skusenosti prave s detmi, ktore manipuluju celym svojim okolim. Hovori v tej knihe o tom, ako tymto detom pomoct a o tom ako a preco su tieto deti vo svojom vnutri stale nespokojne… Je to kazdopadne problem, ktory treba riesit a myslim, ze aj precitanie tejto knihy by Tebe aj Silviane pomohlo minimalne pochopit konanie vasich deticiek.
Dakujem Sylvinke, ze napisala zaujimavy clanok, tiez u nas je to podobne(syncek 4r.,dcerka 3r.), pribuzni daleko, takze na vsetko sme tu spolu s manzelom. Snazime sa ich hadky odputavat inymi vecami…niekedy zabere aj to, ze ich rozdelime na par sekund do inych miestnosti…
To,ze sme na vychovu sami sa vobec nestazujem,prave naopak sa tesime, ze si vychovame deti “po svojom” a hlavne, ze sme JEDNA RODINA.Min.rok v sept.som bola na konferencie v BA, kde prednasal amer.pediater – p.R.Sears – VZTAHOVA VAZBA – rodic – dieta, ale aj ine zaujimave temy…ja mam o 7r.mladsiu sestru (nevlastnu z ocovej strany) a viem, co su to “surodenecke hadky” Vzdy-vo vacsine som v nich prehrala!!! ! a nebolo to kvoli sestre, ale kvoli rodicom!!!!!!!!!! Teraz to viem, kedze som uz “velka”, ale ta sesterska laska je akasi stale slaba, akosi jej neviem odpustit a ona za to naozaj nemoze:((((
S manzelom lubime svoje deti rovnako a uz len predstava, ze by mali ist niekde na jednu noc bez nas, vyvolava mi strach.
Tazko sa radi, ten amer.dr.aj zakazuje davat radi druhym,ale neda mi otazka pre Silvianku-chceli ste 3deticky?
My sme chceli dve, sice s 3r.odstupom, ale nevymenila by som to za nic na svete!!!!
Prajem nam vsetkym vela prevela TRPEZLIVOSTI, urcite sa to dobro co dame mi detom vrati, ked budeme starsi a slabsi!
Pekny dnik.
)
Silviana, musim suhlasit s ostatnymi mamickami. Chcela som to tu napisat hned, ale mala som trochu obavy, ci by som neposobila prilis prisne. Predsa len, dnes sa velmi tresty nenosia… Ja osobne si myslim, ze jednak davas asi malej malo najavo, ze ju lubis (deti su haklive na akekolvek prejavy lasky k surodencovi), na druhej strane, nie si pre nu autorita. Tu fakt plati – doslednost v prejavoch lasky aj v trestoch, dcera musi presne vediet, co ju za ake spravanie caka. A hoci nie som zastancom telesnych trestov, v tvojom pripade by som asi na zadok dala. Nie v hneve, ale proste uvazene, ako trest za nevhodne spravanie. Prave nedavno mi znama hovorila o svojich synoch, ktorych bitky presli az do takeho stadia, ze ten starsi sa bal mladsieho. Vtedy prvykrat vytiahla varesku, parkrat obidvaja dostali (ked vedela, kto je vinnik, tak iba vinnik, ked nevedela, tak dostali obidvaja). A odvtedy ma pokoj, staci vytiahnut varesku a chlapci odrazu najdu spolocnu rec a aj riesenie svojho sporu. Ja viem, ze to mozno posobi ako opak toho, co som pisala v clanku, ale u teba a tvojej dcery nejde o obycajne detske hadky o hracky a pod., tu uz ide o vaznu vec, ktoru fakt treba riesit. A nehnevaj sa, ale ta posledna veta… myslis, ze keby si ju odlozila do nejakej tyzdennej skolky, tak by sa to vyriesilo? Mam pocit, ze si s nou nevies rady, nezvladas ju a chcela by si sa jej zbavit. A myslim, ze ona to dobre vie a len to zhorsuje situaciu.
Dá sa to aj bez trestov http://www.martinus.sk
Je tam aj krásne vysvetlené, preco tresty nie. A uz vobec nie telesne. To, ze vytiahnem varesku je uplne to iste, akoby som dieta rovno zmlatila.
Musim uznat, za to mas s dcerkou tazke. Len dufam, ze ta Tvoja posledna veta bola len taky povzdych, a ze si to nemyslela vazne… namiesto lasky a pozornosti ju odlozit
ups, chybicka se vloudila, ani neviem, ako som to poplietla, reagovala som aj na Silvianu a prilepila to ku Sylvii. Pardon.
Aj my zacíname mat problémy s hádkami. 4,5 rocný syncek je síce velmi milý, lúbi svoju 1,5 rocnú sestricku, snazí sa ju zabavit, aj pozicat hracky, ale predsalen máme na dennom poriadku nejakú tú hádku ci aj viac o hracku, knizku, ktorú zrazu chcú mat obaja a ktorá tam doteraz bola zabudnutá. Ja sa snazím zistit, kde je problém, kto mal hracku prvý a nikdy nedávat prednost len mladsiemu. Zistila som, ze dcérka je mensia, ale pistí viac a vela krát sa nic nedeje a vrieska akoby ju zabíjali.
Súhlasím so Sylviou, ze najlepsie je ignorovat deti, ak sa bijú o nieco, a samozrejme ak nejde o zivot. Musia si pomoct samé a naucit sa podelit sa s hrackami, ved v skolke a v skole s nimi nebudeme a musia sa naucit kompromisom.
A Silviane len tolko, ze súhlasím s maminami, ktoré ti dali odpoved, je mozné, ze dcéra je velmi ziarlivá (ktoré dieta neziarli na súrodenca??Aj moj syn ziarlil, ale preslo to.), ale mali by ste nieco podniknút, aby malá prestala ziarlit a najma bit súrodenca (zdá sa mi to hrozné, ze má malý az modriny!), potrestat ju, ak robí zle, ale aj sa snazit obcas venovat sa len jej samej (zoberte ju do muzea, kina, na vychádzku), aby mala pocit, ze ju stále máte radi.
Silviana, ja som mala podobný problém (dcéra 3 a syn 1,5 roka) aj keď nie v takom extréme. U nás zabrali tieto výchovné body:
– byť dôsledná (ak raz niečo zakážeš, trvaj na tom, aj keby to bolo neuvážené)
– nekričať maximálne zvýšiť hlas
– ak sa maznáš s mladším dieťaťom a zbadáš, že dcérka sa pozerá, hneď ju k sebe pritiahni a maznaj sa aj s ňou. Aby nemala pocit, že je mimo diania.
– ak ťa aj deti „vytočia“, v žiadnom prípade to nenechaj na sebe vidieť (oni sa totiž na tom bavia)
– večer pred spaním im čítaj rozprávky
– stále chváliť, ale nie prehnane
– ak niečo od dcérky vyžadujem, trvám na tom. Ako vždy je hluchá, tak jej to s kľudným hlasom 3 x zopakujem. Keď nereaguje, začnem pomaly rátať jeden, dva, tri a keď ani potom nereaguje, vytiahnem varechu a trošku ju ťapnem. Neverila by si, ako teraz už štartuje, keď začínam hovoriť tri. Ešte mi aj kričí „maminka, už nerátaj…“ (naučiť ju to stálo trošku námahy, ale po 2 dňoch pochopila). Nepoužívam však túto metódu každý deň, len vo vyhrotených situáciách, keď skúša robiť si čo chce a mňa má takpovediac „na háku“.
– mňa malá pravidelne ignorovala a neposlúchala v spoločnosti babiek. Ak to teraz skúša, vezmem ju trošku bokom a nahlas sa jej spýtam (tak aby to počula aj babka) „Miláčik, začni poslúchať v opačnom prípade budeš mať hambu (ona už vie, že by dostala po zadku). Neuveriteľné, ale vždy to zaberie.
– a taktiež musíte mať s manželom JEDNOTNÚ VÝCHOVU (vy dvaja ste tím, deti sú len hostia)
Držím palce 🙂
Myslím, že je to veľmi dobrá rada, ale len s námahou sa uskutočňuje.
Ja mám doma 4-ročné dvojičky dievčatká a je to tiež presne tak,že pobehujem
celý deň medzi nimi a nejakou prácou. Hocijaká práca, ktorá mi samej
trvá 20 minút, pri nich je to aj 2 hodiny.
Môj manžel ich tiež necháva od malička samé na seba a darí sa mu to.
Lenže viete, aké sme my ustráchané maminy. Za všetkým vidíme len
nebezpečenstvo.
Teda skúsim to aj ja, však už sú väčšie. Tak mi držte palce!
SILVIANA – si si istá, že ste niekde neurobilio chybu vy ako rodičia. Nedali ste jej priveľa príležitostí, aby žiarlila, lebo takéto správanie nie je bežné, ale, nehnevaj sa na mňa, ani takáto reakcia matky nie je normálna! Ty sa chceš zbaviť vlastného diaťaťa. Keď je to tak vážne ako píšeš, tak by si mala navštíviť detského psychiatra. Ja viem, že je to niekedy veľmi ťažké, tiež mám dve deti, tiež som veľmi tešila keď si staršiu zobrala moja mama a ja som si mohla vychutnávať malú, ale nikdy by mi nezišlo na um ju pchať do týždenných škôlok. To by si iba zhoršila situáciu.
Silviana- nedá mi, a ako to riešiš s malou? Potrestáš ju nejako? Vysvetľuješ?
Ja mám 4 deti , všetko s 2-ročnými rozdielmi( teraz 2,4,6,8 rokov). Prešli sme už kadečo, zavádzala som pravidla a postihy za porušenie. Základ: 1. počúvam rodičov 2. neubližujem mladšiemu(teraz už aj staršiemu) 3. neberiem inému hračku z ruky. Tak isto som bola veľmi vyťažená, vystresovaná( tú tretiu som vôbec nekojila :-((( ). Môj manžel a aj ja používame aj telesné tresty, …no inak ich nezvládam, niekedy 1-2 na zadok pomôže, podá aj dieťaťu, aj mne, potom sa objímeme , hneď je vzduch čistejší. Moja 4-ročná je tiež expertka, milý kučeravý anjelik, ale vie také scénky zahrať…. ale viem, plne si uvedomuje, čo robí, aj či to smie, alebo nie, takže mi je ľúto, ale tresty musia platiť vždy a pre všetkých( pr. nedostane sladkosť s ostatnými, aj keď vtedy strašne vyvádza ). Keby mne toto, čo píšeš robila s mladším, asi by pár krát riadne schytala na zadok, nie som tyran, som síce milujúca mama, ale všetkým mojím deťom, a tie menšie musím ochrániť, aby sa im nič nestalo. A aby neskôr svoju staršiu sestru mali radi a nie nenávideli ju. Myslím, že toto neporieši nejaká týždenná škôlka, ale musíte to poriešiť vy- rodičia, musí vedieť, že ste autority, ktoré treba poslúchať, pravidlá, kt. treba dodržiavať, že ju máte radi a preto ju musíte vychovať tak…tak správne, aby jej raz vo svete bolo dobre, aby ju iní akceptovali a aby aj ona vedela akceptovať iných….no tak nejako sa aj my snažíme
Mam stvorrocnu dceru ktora je dost narocna, ziarliva a gresivna. Ked mala 2r a 9 mes narodil sa syn, ktoremu pri nej islo o zivot a aj ked hovori ako ho lubi tak mu viac ci menej zjavne ublizuje. Vyhladala som vlani posychologov, jeden povedal ze jej vyvoj je v nornme. Druhy, sukromny povedal ze je to prefikana potvora a dal mi nejake odporucania, ktore fungovali iba chvilu. Takisto dobre rady z casopisov a mudrych kniziek o vychove. Tento mesiac pribudlo tretie dietatko, ziarlivost u dcery sa stupnuje a prejavuje tak ze este surovejsie ublizuje 16 mesacnemu bratovi – snazi sa mu vyskriabat oci, kope ho do tvare, na chrbte som mu nasla hryzance (cez oblecenie!) a modriny co ho tak kope patami. A este mi klame ze to on sam … Ked zaspi, vlezie mu do postele a budi ho, neda mu pokoj kym sa nerozplace. Bojim sa ze ho zabije alebo zmrzaci, ked sa staram o novorodenca nemozem stale stat nad nimi, a ona vyuzije kazdu chvilku, aj kym nakrajam jablko alebo zohrejem polievku. A uz som ju prichytila ako babtku dala na hlavu plienku! Z toho strachu (o tie dve male deti) a stresu (neposlucha, ked nie som pri nej nikdy neviem co vyvedie a rada jaci len tak z pasie) mi uz zacalo odchadzat mlieko. Chodi sice do sklky, ale casto byva soplava a kaslajuca tak je casto doma. Existuje nieco ako tyzdenna skolka?