Ako sme si vydupali škôlku

         Celý ten príbeh sa pred pár týždňami pekne uzavrel, ako keby sa nič nebolo stalo. Hoci takto pred rokom to vyzeralo inak.

         Jednoducho a dobre – vedela som, že musím od januára tohto roku nastúpiť do práce aspoň na polovičný úväzok, hľadala som intenzívne prácu a s tým súvisel aj fakt, že som potrebovala dať od januára do škôlky aj môjho najmladšieho. Navonok nevyzeral byť žiadny problém, po Silvestri mal mať tri roky…

         Pekne krásne sme teda boli na zápise, pani riaditeľka nás poznala ako staré topánky, lebo do tej škôlky chodili všetky naše staršie deti. Všetko sa zdalo byť ok, priestory a učiteľky sme poznali.

         Len tá odpoveď od pani riaditeľky na moju kontrolnú otázku, či mi Šimka do škôlky zoberú, mnou hrkla:
         „No ja neviem, uvidíme, koľko bude detí nahlásených, však počkajte…“

         Vyšla som von a na všetko som zabudla, však to bolo ešte ďaleko. Keď som si však prišla po rozhodnutie, čakal ma papier so zamietavým stanoviskom. Čo teraz?

         Po rozhovore s pani riaditeľkou som sa akurát tak dozvedela, že vzali deti narodené len do konca augusta a majú plno. Môj argument, že len na sídlisku, kde bývame, je dosť detí na otvorenie ďalšej triedy, pokrčila plecom. V triede, ktorá je voľná, malo múzeum provizórny sklad depozitu… odvtedy, čo poklesol počet detí v škôlke a škôlka dostala príkaz, že priestory musí prenajať… Vraj majú zmluvu do konca leta… že sa môžu vysťahovať. Ale závisí od mesta a ona nevie, ako sa k tomu postavia.

         Keď som sa ocitla na vzduchu, našla som tam hlúčik nahnevaných mám s tým istým osudom, ako bol pridelený mne. Dohodli sme sa, že sa nedáme a škôlku si pýtať budeme: veď ako si môžeme hľadať prácu, keď nemáme kam dať drobca?

         Jedna z nás zašla na rodičko, ale ani to neprinieslo žiadny efekt. My sme s celou perepúťou ochoreli a tak sa čakalo… a nič nedialo.

         Zašla som preto znovu za pani riaditeľkou, ako sa veci majú – a vraj mám počkať do konca augusta, koľko detí skutočne nastúpi. Tak sme čakali znovu.

         Začiatok septembra nám nepriniesol nič nové: deti nastúpili všetky, my sme tie naše nemali kam dať. Kolotoč sa rozbehol. Znovu som bola u pani riaditeľky apelovať, čo s tým bude – či máme ako mamy napísať petíciu, aby sme dostali to, čo nám patrí, keď priestory sú a deti tiež. Trošku sme sa dohadovali, či bude detí dosť, ale ja som len tak spamäti napočítala deväť detí – čo vraj malo na otvorenie triedy stačiť.

         Doma som si sadla k počítaču a napísala mail vedúcej odboru školstva na mestský úrad: nie som diplomat, takže taký, aká bola situácia. O naštvatých mamách, o rozhovoroch s pani riaditeľkou, ktoré nič neriešili, o tom, že nevieme čo a ako si zariadiť, a tom, aké je blbé, aby sme si to riešili samé, keď to má byť služba mesta.

         Musím povedať, že pani vedúca (s ktorou sme komunikovali spolu aj vďaka Materskému centru u nás veľmi dobre a vždy bola ústretová) sa k problému postavila čelom. Pozvala ma na mestský úrad, aby sme to osobne doriešili. A naozaj som dávno nemala taký úžasný pocit dôležitosti, ako vtedy. Prešli sme všetky moje pripomienky, ona mi predostrela situáciu, aká je, ale dostala som prísľub, že bude uverejnená výzva na opätovné prihlásenie sa detí do škôlky s nástupom od januára. Poprosila ma, aby som to teda povedala aj mamám na sídlisku, nech je tých detí aspoň deväť – čo som povedala, že bude.

         Veci sa začali hýbať: výzva bola uverejnená v mestských novinách, na webe materského centra, aj v materskej škole. Vzhľadom na chystané schvaľovanie rozpočtu sme si museli švihnúť – ale výsledok aj mňa prekvapil.  Predbežná kontrola prihlášok priniesla 12 detí, k tomu som ja chcela do novootvorenej triedy presunúť aj staršieho.

         Rozpočet sa schválil, učiteľky boli (jedna zo sídliskových mám nakoniec nastúpila aj ako učiteľka do tejto triedy, malú dcérku má pri sebe), trieda sa vymaľovala. Do škôlky prijali aj nové upratovačky a kuchárky, takže to nepomohlo len nám.

         Najkrajšie bol ten prvý januárový príchod do škôlky: v triede, kde síce nosíme hračky a knižky, lebo na to už peniaze nezvýšili, je 22 detí!

         Chcem vám teda povedať: bojovať sa oplatí, oplatí sa pýtať a nedať sa, i keď to vyzerá len na frfľanie za rohom… spokojne skúste svoje pripomienky povedať na správnom mieste. Ak sa to podarilo doriešiť u nás, podarí sa to aj u vás!