Ide to aj inak alebo Ako sme si zvykali na jasličky

Pred nástupom do jaslí

Samozrejme, že sme mali možnosť si pozrieť priestory, porozprávať sa s “tetami” a povypytovať sa na všetko, čo nás zaujímalo hneď pri prvom pohovore.

Jasle v nasej škôlke pozostávajú z dvoch skupín, v každej je 8 detí vo veku 1,5 až 3 roky. Skupinu vedie diplomovaná učiteľka a pedagogička so zameraním na výchovu detí predškolského veku (táto ma napr. štúdium Montessori pedagogiky). Ráno medzi 7:00 a 8:30 je čas na príchod detí.

Ako prebieha adaptácia v jasliach

Prvé tri týždne, tzv. adaptačné, vyzerajú v našich jasliach takto: prvý týždeň sme začali tak, že buď ja alebo manžel sme išli s Clarou, najskôr hodinu a každý deň sme pridávali 10-15 minút. Pomaly sa začala zoznamovať s deťmi, tetami, doobedňajšou štruktúrou.

Druhý týždeň je postup taký, že posledné minúty – stupňuje sa každý deň o 10 minút – rodičia odídu z miestnosti – rozlúčia sa s dieťaťom a o určitú dobu ho prídu vziať. Ide o “nácvik”, aby si dieťa zvyklo a získalo istotu, že rodič sa vráti a akceptovalo pobyt bez neho.

Tretí týždeň je už akoby naostro. Ráno sa skúša dieťa odovzdať učiteľke, prvý deň len na 30-60 minút, rodič je v blízkosti pre prípad, že by sa dieťa nepodarilo ukľudniť, aby mohol okamžite prísť. Každý deň sa čas predlžuje, záleží to od dieťaťa.

Postupná adaptácia nám pomohla

Adaptačná doba je bezplatná, počas všetkých dní funguje výmena informácií medzi rodičom a pedagógom, je dostatok času na dôležité info ohľadom dieťaťa (zvyky, potreby,…), spoločné plánovanie priebehu ďalších dní, jednoducho obe strany sa snažia urobiť pre dieťa maximum.

Vďaka tomuto systému nemala Clara, my a ani učiteľky žiadny stres, zvykanie na jasle prebehlo u nás bez plaču, hysterických scén a hlavne Clara sa na jasle veľmi teší.

Dá sa privyknúť na jasle aj bez sĺz

Naša Clara je dieťa so špeciálnymi potrebami, má diagnózu DS a je na mňa veľmi naviazaná. O to šťastnejšia som, keď vidím, že jasle pre ňu nie sú miestom spojeným s plačom a strachom. Neviem si predstaviť, že by som moje dieťa ráno odovzdala pre mňa cudzej osobe, kričiace, uplakané a ustrašené.

Podnetom na napísanie mojich skúseností boli zážitky mojich kamarátok (aj z babetka), kde adaptačný proces vlastne žiadny nebol, deti ráno plakali a mamičky tiež. Myslím, že takýmto spôsobom by sa ušetrilo veľa sĺz a pre všetky strany (učiteľky, rodičov, deti) by bola takáto forma prijateľnejšia.

(13 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...