CANISTERAPIA alebo život je pes a rodičia občas zbytočne prísni

Máme 2 zdravé deti. S mužom sa o ne staráme, vychovávame ich, učíme, vedieme k samostatnosti… Robíme všetky tie celkom bežné činnosti, ktoré život rodičov prináša. Občas máme dni rušné, inokedy pokojné, ale len málokedy si povieme: “Aké šťastie, že sa nám narodili zdravé deti!” Samozrejme, tešíme sa z ich drobných i veľkých úspechov, prežívame s nimi ich sklamania a detské smútky, fúkame boliestky, ale i tak mám občas pocit, že sme na nich niekedy až prehnane prísni a veľmi rýchlo sa prestávame tešiť.

Monika s Mikom robia canisterapiu

Dnes som bola pozrieť v jednom zariadení sociálnych služieb, ako kamarátka Monika so svojím psom Mikom formou canisterapie pomáha postihnutým deťom. Mladá žena pravidelne každý týždeň prichádza aj so psom na 1,5 hodiny k vybraným deťom. Schválne nepíšem ku klientom, lebo ona to robí zadarmo – bez nároku na honorár, robí to pre tie deti, nie pre svoj úžitok. Už pri vstupných dverách nás vítajú deti snáď každého veku, ktoré sem denne rodičia vodia ako do škôlky. Vedia, že dnes príde teta Monika s Mikom, že sa s nimi bude hrať, že Mik bude nosiť loptu, podávať hračky, že ho budú môcť pohladkať, podať mu piškótu… Niektoré to vedia. Niektoré deti… Podľa miery ich postihnutia ja len ťažko viem odhadnúť (skôr neviem), či si tú pravidelnosť návštev uvedomujú. Nie som odborník, netrúfam si popísať jednotlivé diagnózy, ale cítim sa v ich prítomnosti akosi ináč.

Chlapec vo veku 15 rokov reaguje na prítomnosť psa najprv rezervovane, no zrazu sa usmieva a vraví: “Hav-hav-hav.” To je jediné, čo vie povedať. Inak nerozpráva vôbec nič. Nerozprávajú ani ďalšie 3 prítomné deti. Nevedia rozprávať. Vedia sa však tešiť, keď sa s nimi pes hrá. Smejú sa, keď hľadá piškótu, smejú sa, keď z basketbalového košíka nízko nad zemou vyťahuje loptu a oni mu ju môžu hodiť späť. Pes svoju prácu vykonáva svedomito. Hra ho baví, ale pokyny svojej majiteľky – inštruktorky canisterapie – poslúchne na slovo. Tie deti má rád a ony zas jeho. S jeho pomocou posúvajú hranice svojich schopností ďalej. Už sa neboja vyjsť na malý schodík a zísť z neho dole, veď im to pred chvíľou ukázal ich štvornohý kamarát. A prejsť krátku lavičku, to je predsa hračka! Akosi mimovoľne som sa usmievala a hoci pre mňa boli všetky tie deti cudzie, tešila som sa z ich drobných (a predsa takých významných) úspechov spolu s Monikou, spolu s ich špeciálnou pedagogičkou, ktorá je prítomná počas celej doby canisterapie. Obe mi vysvetľujú, že donedávna sa niektoré deti báli pohladkať aj obyčajnú plyšovú hračku a zrazu je strach preč, pohladia dokonca živého psa, ktorý je im veľkosťou podobný.

Po hre a veľmi jednoduchých cvikoch príde na rad polohovanie. Chlapček má okrem iného vážne postihnuté dolné končatiny. Nepýtam sa, či cíti na holých nevládnych nohách prikrytých dekou teplo psieho tela, ale asi áno. Takéto polohovanie mu pomôže uvoľniť kŕčovité svalstvo aspoň na čas. Napokon sa canisterapia končí. Deti sa idú naobedovať a pokračujú vo svojich denných aktivitách. Mik si potrebuje po náročnej práci oddýchnuť. Monika určite tiež. Ja som ani nepracovala, ale tiež sa cítim vyšťavená z energie. Práca s postihnutými deťmi je nesmierne náročná a to som v ich prítomnosti strávila len krátku časť dňa.

Samozrejme, pes a canisterapia postihnutia týchto detí nevyliečia, ale svojou mierou prispievajú k zlepšeniu života takto ťažko postihnutých ľudí. Na výsledky sa niekedy čaká dlhšie, ale o to väčšiu radosť prežívajú všetci zúčastnení, keď sa niekomu podarí prekonať samého seba.

My, rodičia zdravých detí.

My, rodičia zdravých detí, si často ani neuvedomujeme, čoho všetkého sme “ušetrení” pri výchove našich celkom “obyčajných” detí. Koľko prekážok nemusíme zdolávať, lebo pre nás to prekážky nie sú. Koľko drobných radostí odignorujeme s domnením, že ide o bežnú samozrejmosť.

My, obyčajní rodičia, si len veľmi ťažko dokážeme predstaviť, čo všetko musia prekonať rodičia tých iných detí. Koľko energie musia oni vložiť do toho, aby svojim deťom pomohli prekonať nové výzvy a nutnosti, ktoré my zdraví zvládneme celkom samozrejme ľavou zadnou.

My, zdraví, sa sťažujeme, že už nevládzeme kmitať okolo našich neposedných detí, nevieme sa dočkať, kedy si sami bez nich posedíme pri sladkom ničnerobení, kedy sa naše deti zahrajú samé… Môže vôbec rodič postihnutého dieťaťa takto uvažovať?

Asi som sa o tom príliš rozpísala. Chcela som len povedať, že starostlivosť o deti nie je jednoduchá, ale zďaleka nie taká náročná na čas, energiu, trpezlivosť… ako starostlivosť o deti doživotne postihnuté. Je však v silách každého z nás urobiť tých svojich najbližších každý deň šťastnými už len tým, že sa budeme na nich dívať s úsmevom a radosťou, že dokážu, čo dokážu, že sú akí sú, že môžeme byť šťastní, že ich vôbec máme.

Fotodokumentácia z realizácie canisterapie v zmluvných zariadeniach je zverejnená so súhlasom zákonných zástupcov klientov. Viac o canisterapii sa môžete dočítať na www.eurocanis.szm.sk.