Je tu bubák!

Katie 2
Bubak

Päťročný Paľko ležal v posteli. Tma ho ľakala. Neznášal, keď musel byť vo svojej izbe sám. Duchovia sa mu prihovárali zo všetkých kútov a vietor nepríjemne pískal. Paľko zakričal na mamu, ktorá k nemu hneď pribehla. Plakal, nariekal a svojej mame povedal, že sa bojí tmy a chce spať v posteli s ňou. Mama ho objala, no vôbec nevedela, čo si počať…

Máte podobný problém?

Poznáte to? Dôvodom strachu z tmy je u detí živá predstavivosť a fantázia. Keď zhasnú svetlá, všetko vyzerá inak. Ako dospievame, zistíme, že je v noci všetko presne také ako cez deň. Pre malé deti je to však problém. Trávia čas fantazírovaním, a to aj v noci. Bez mamy a otca pri sebe sa cítia menej bezpečné a opustené.

Deti počujú, že niečo šuchoce pod posteľou. Môže sa stať, že sa v posteli schúlia do klbka, pretože sa boja, že ich nejaká príšera schmatne a unesie. Ak to nevidia v televízií, dozvedia sa o strašidlách od kamarátov v škôlke či v prvých ročníkoch školy. V našej spoločnosti sa s nocou a tmou spájajú zlé a strašidelné veci. Deti tiež často uveria tomu, že ak sa im niečo v noci stane, rodičia v druhej izbe im nebudú vedieť pomôcť.

Nasledujúce rady by mali pomôcť rodičom v tom, aby zmenšili strach svojho dieťaťa z tmy:

Presvedčme dieťa, aby nám o svojom strachu porozprávalo. Niekedy sa tomu vyhýbame, pretože si myslíme, že to len zhoršíme. Avšak ak sa s nami deti porozprávajú, naučí ich to prekonať ich strach. Aj keď ešte nie sú schopné povedať presne, čoho sa boja, naša ochota počúvať im pomôže.

Niekedy sami nevieme, čo máme dieťaťu povedať. Často nám ich strach pripadá smiešny a máme chuť brať ho na ľahkú váhu. Mali by sme im skôr dať najavo, že my sa nebojíme a nevidíme žiadne strašidlá či veľké príšery. Môžeme povedať: „Zlatko, v tvojej izbe nie je nič a nik, kto by ti ublížil.“ Je tiež dobré zostať s malým pokladom v izbe. Môžeme mu povedať: „Toto sú tvoje hračky, tu šaty a tu trojkolka.“ Je dôležité, aby sme jeho strach nezjednodušovali. Dieťa sa učí dôverovať svojmu vlastnému úsudku a treba ho v tom podporiť a rešpektovať.

Aj keď sa dieťatko postupne stáva samostatným, mali by sme ho podporiť, ak sa bojí tmy. Môžeme ísť za ním do izby a podržať, objať a pohladkať ho.

Je dobré, ak sa dieťa naučí zručnostiam, ktoré mu budú nápomocné aj v budúcnosti. Môžeme ho naučiť skúmať jeho strach. Môže sa v tme rozhliadnuť po svojej izbe a postupne sa presvedčiť, že mu nič nehrozí. Zaujímavá je tiež hra na „bubákov“. Spočíva v tom, že sa dieťa striedavo prikrýva poduškou či paplónom a chvíľu je v tme. Bezpečnejšie sa môže cítiť s malou lampičkou alebo baterkou.

Je celkom bežné, že deti majú z tmy strach. Mali by sme ich podporiť. Možno to pre nás nie je nič vážne, no skúsme sa vžiť do pocitov dieťaťa. Pochopme ho, ľúbme ho a pomôžme mu zbaviť sa strachu.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. aj ja si to myslim, nech je zatial dcerka s nami v izbe a sme hned poruke. keby plakala, ved uz teraz mava niekedy zle snicky, len neviem, ako to vyriesit na jesen, ked cakame druhe babo, aby sa nebudili, verim, ze sa to nejako samo ukaze smile

  2. Aj tu platí pravidlo, že je oveľa ľahšie problému predísť ako ho riešiť.. Ak dieťa dostatočne dlho spávalo s rodičmi a samo sa odsťahovalo do svojej izby (nie na „povel“ rodičov a nezávisle od veku) , tak je pravdepodobnejšie, že sa báť nebude. A prečo by nemohol ísť k rodičom do izby/postele, ak sa bojí? Veď rodičia sú na to, a yb boli na blízku, keď dieťa potrebuje pomoc. Ja to ako rozmaznávanie nevidím, skôr naopak – ak dieťa nútime spať vo vlastnej izbe napriek tomu, že sa bojí, svedčí to o krutosti rodičov a takáto výchova môže viesť k úzkosti a iným poruchám.. Náš syn začal spávať sám, keď to sám uznal za vhodné (tuším mal okolo 6 rokov) a dcérku tiež nebudeme nútiť, aby spala sama, kým ona to neuzná za vhodné..

Pridaj komentár