Hra je pre dieťa niečo ako práca

Ako dosiahnuť kvalitnú, rozvíjajúcu, fantáziu stimulujúcu hru u dieťaťa? Na otázky odpovedá Mgr. Eva Poláková, detská psychologička.

Kedy môžeme hovoriť o tom, že sa dieťa hrá?

Hra predstavuje základnú formu aktivity malého dieťaťa. Už jednoduché manipulačné činnosti dojčaťa možno do istej miery považovať za hru, pretože sa robia na spríjemnenie a bez vonkajšieho prinútenia, teda dobrovoľne. Zložitejšie činnosti, z ktorých možno odvodiť jednotlivé druhy hier, sa začínajú až v 2. roku života.

Je pre dieťa hra niečo ako práca? Čo všetko sa dieťa hrou učí?

Hra, učenie sa a práca majú mnoho spoločných vlastností: sú to zámerné činnosti, spoločensky podmienené, ktoré vplývajú na rozvoj osobnosti. V priebehu hry si dieťa osvojuje rozmanité vedomosti a zručnosti, v hre napodobňuje prvky ľudskej práce a neraz zhotovuje výtvory, do tvorby ktorých vkladá veľa úsilia tak, ako to robia dospelí pri práci. Hra nie je pre dieťa povinnosťou, ako je učenie sa, ale je uspokojením jeho potreby vykonávať nejakú činnosť. V hre robí také činnosti, ktoré ho v danej chvíli zaujímajú a jeho cieľom je príjemné prežívanie.

O hre podľa veku ste hovorili v článku Naučme dieťa hrať sa I. Prejdime k podmienkam, ktoré by sme mali pre dieťa vytvoriť. Ako by malo vyzerať miesto na hranie?

Priestor, v ktorom sa pohybuje malé dieťa, je miestom, ktoré musí byť podľa malého človiečika aj uspôsobené. Skúsme sa pozrieť na okolie dieťaťa z jeho perspektívy a jeho očami. Dočiahne na svoje hračky? Má dostatočne veľkú a stabilnú „pracovnú” plochu na hrové experimenty? Má v každej miestnosti, kde sa často pohybuje, vyhradené miesto pre jeho hračky? Má dostatok voľného priestoru na pohyb? Môže sa niekde slobodne zašpiniť či zmáčať? Má vytvorený súkromný kútik?

Kedysi som si myslela, že dieťa trošku vyrastie, ja si sadnem, dám si kávu a ono sa bude hrať samé. Starší syn (4 r.) sa už niekedy prehrá sám aj hodinku. Ale začalo to len nedávno… Malá má teraz dva a pol roka a keď nie som s ňou, často príde za mnou, vezme ma za ruku, odvedie do detskej izby, povie, s čím sa ideme hrať (vláčik, kocky, čítať…), ukáže mi, kam si mám sadnúť a ešte mi aj povie, čo mám robiť (poskladať koľajničky a pod.). Hráme sa spolu. Akonáhle odchádzam, prestáva sa hrať. Nie vždy je tomu tak, niekedy si nájde svoju činnosť a hrá sa sama.

Dieťa sa potrebuje hrať sociálne hry. Do troch rokov sa nachádza v štádiu tzv. paralelnej hry (hrá sa osamotene vedľa rovesníka) a najdôležitejším hrovým partnerom je mu v tomto období rodič, ktorý dokáže nasledovať hru dieťaťa a vnášať do jeho hry nové prvky adekvátne úrovni dieťaťa. Prijmime čím častejšie výzvu od dieťaťa: „Poď sa so mnou hrať!”

Prijmime ju vždy, ak máme čo len trocha voľného času. Dieťa sa chce učiť, chce aby sme mu ukazovali nové možnosti, aby sme ho povzbudili, aby sme mu trochu pomohli, aby sme mu prostredníctvom každej novej skúsenosti viac poodchýlili dvere do skutočného života. Treba však aj povedať, že nesmieme podľahnúť tyranii zo strany dieťaťa. Inými slovami povedané, je dôležité vyvažovať čas, kedy sa budeme hrať spolu s ním a kedy ho budeme motivovať, aby sa hralo samé. Ono sa aj to chce naučiť, len potrebuje pomoc v prvom rade od nás – rodičov.

Zhovárala sa : Dagmar Mozolová

(10 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...