Ako vyhrať nad tvrdohlavosťou a poradiť si so vzdorom

Deti vedia občas kvalitne vzdorovať, nepočúvať alebo byť tvrdohlavé. Aj keď to zaberie viac času ako okrikovanie, urážky, vyhrážky… u nás sa snažíme o efektívnu komunikáciu.

V rámci nej sa pokúšame zistiť, PREČO TO dieťa NECHCE urobiť / prečo si to nenechá urobiť a prísť na to, čo by mu to UĽAHČILO, SPRÍJEMNILO. Či už na riešenie príde dieťa samo po tom, ako sa ho opýtate, alebo ho navrhnete vy, nakoniec môžete prísť na výborné nápady.

Dcérka si nechcela umývať zuby. Nepomáhalo nič. Zapla som pesničku na televízii a kefka začala tancovať s tým, že chce tancovať aj na zúbkoch. Nechala si. Odvtedy si vyberala, na akú pesničku bude kefka tancovať. Dnes už si nechá umyť aj len tak.

Nechcela si nechať umyť vlasy. Priznala sa, že sa bojí, že jej voda natečie do očí a že jej pomôže, ak sa pri tom bude vidieť, aby vedela, čo jej robím. Odvtedy ja umývam vlásky a manžel drží jednou rukou uteráčik na čele, aby zachytil vodu a v druhej ruke zrkadielko.

Bála sa odsávania nošteka vysávačom. Všeobecne sa bála vysávačov. Pomohlo, keď sme vysávač skryli do izby, aby ho nevidela a aby až tak nehučal. Prestrčili sme cez pootvorené dvere hadicu, odsávačku som dcérke podala do ruky s tým, že budeme odsávať spolu, a keď jej to bude nepríjemné, môže si to sama hocikedy odtiahnuť. Po pár opakovaniach si nechala nos odsať už aj v prítomnosti vysávača.

Šteklenie namiesto buchnutia

Šteklenie nie je síce pre nikoho príjemné, pretože sa robí s niekoho telom niečo, nad čím nedokáže mať kontrolu. Ja však jemné a krátke šteklenie občas využívam, pretože moja dcérka naň reaguje dobre.

Tiež si myslím, že je to o niečo lepší spôsob ako si vybiť nahromadenú energiu, keď vás dieťa naozaj začína rozčuľovať, ako udrieť alebo „vybuchnúť“ do nepríčetnosti.

Napr. Chcem, aby moja dcérka prišla ku mne, pretože ju potrebujem obliecť. Oznámim jej to a vysvetlím prečo. Niekedy neposlúchne, motá sa po izbičke, má z toho zábavu. Počkám. Keď ma to prestane baviť a vidím, že mi to robí naschvál a smeje sa, prídem si po ňu.

Vezmem ju na miesto, kde ju chcem obliecť buď za rúčku, so slovami: „Poď, ideme sa už obliecť“ alebo ak sa ťahá preč, tak ju veselo schmatnem, pričom ju občas aj trocha pošteklím a hovorím veselým hlasom, že som ju ukradla. Nikdy ju nenaháňam so šatami ani ju neschmatnem nasilu tak, aby sa rozplakala či metala.

Nechcela ísť z ihriska. Informovala som ju, že o chvíľku pôjdeme domov, nezabudla som vysvetliť prečo. Spýtala som sa jej, s čím sa ešte chce zahrať predtým ako odídeme, alebo ak sa chce ešte šmýkať, tak koľkokrát. Uzavreli sme dohodu, že keď sa napr. dohojdá alebo dohrá s touto formičkou, alebo sa ešte trikrát šmykne, tak pôjdeme domov.

Vždy sa jej spýtam, či môže byť. Toto väčšinou stačí, dohrá sa, pripomeniem jej dohodu a ideme. Ak aj napriek dohode nechce ísť, smeje sa, kričí „nie“ a uteká predo mnou, so smiechom ju schmatnem, tak, aby to brala ako hru a nevzdorovala, trocha pošteklím a poviem „dohodli sme sa, dohoda vždy platí, a preto už ideme“. A ideme za ruku preč z ihriska.

Počkať a robiť si zatiaľ svoje alebo dať dieťaťu čas

Chcem, aby sa vyzliekla v kúpeľni na šerblíku, pretože ju idem okúpať a vyzliecť sa už vie sama. Poviem jej, o čo ju žiadam a prečo. Ak neposlúchne, počkám.

Keď neposlúchne ani po chvíli, prípadne sa zasekne pri vyzliekaní ponožiek, lebo si chce vyberať spomedzi prstov chlpy z ponožky, tak odídem z kúpeľne a poviem jej, nech ma zavolá, keď bude hotová, že ja idem zatiaľ niečo robiť. Po chvíli ju to omrzí a zavolá ma.

Toto, samozrejme, neodporúčam pri dieťati, ktoré ak je nechané v kúpeľni osamote, by mohlo niečo vyviesť.

Potrebujem, aby upratala hračky. Poviem, že ideme už upratovať, napr. lebo je večer a pôjdeme sa kúpať. Začnem ja, a keď sa nepridá, tak jej hračky podávam a ona ich postupne odkladá.

Keď odmietne spolupracovať, upratujem chvíľu sama, potom poviem, že nechcem sama upratovať jej hračky a cítim sa zle, lebo jej chcem pomáhať upratovať jej hračky a nie robiť všetko za ňu. Ak sa aj tak nechytá, odídem z izby a oznámim, nech ma zavolá, keď môžeme ďalej upratovať. Chvíľu sa pohrá a potom príde pre mňa.

Mala prestrelené ušká a nechcela si nechať očistiť uško okolo náušničky. Povedali sme jej, že urobiť to musíme, vysvetlili sme prečo a dali sme jej čas, nech sama povie, keď bude pripravená. Bolo potrebné jej to pripomínať a priebežne sa opýtať, či už je pripravená. Keď však sama rozhodla, že je, ušká sme očistili.

Každý rodič si musí nájsť to, čo vyhovuje jemu a zároveň aj dieťaťu.

Chce to len spoznávať svoje dieťa a skúšať. Deti sú rôzne, tak ako aj dospelí. Niekomu stačí povedať raz a na niekoho skutočne nezaberá nič, keď sa zatne, že niečo neurobí alebo si nenechá urobiť, tak s ním nepohne nikto a nič.

Napriek tomu netreba prestávať skúšať, lebo zmena môže nastať hocikedy, aj keď už to vôbec nečakáme. Mali by sme zabudnúť na stratégie, ktoré k ničomu nevedú, dieťa iba ponižujú a ničia náš vzťah v prítomnosti aj v budúcnosti a spomenúť si na to, že ho milujeme a rešpektujeme, nech je aké je.

Samozrejme, že aj my máme ešte situácie, na ktoré žiaden trik nemáme a ešte sme neprišli ako na to. A také situácie budú vždy. Tiež mi občas utečú nervy a zakričím si, veď všetci sme len ľudia. Vtedy je dôležité uvedomiť si chybu. Najprv si odpustiť, nevyčítať si, čo sme urobili zle, ale povedať si, ako to môžeme urobiť nabudúce. Potom sa, pravdaže, dieťaťu ospravedlniť.