Mamííí, ja tú fazuľku neľúbim!

Vždy som sa rada chválila tým, ako zdravo sa moja dcéra stravuje. Alžbetka totiž bola od malička dieťa, ktoré najviac zo všetkého milovalo jedlá typu jačmenné krúpy. Keď si mohla vybrať, vždy z taniera najprv pojedla dusenú fazuľku a až potom prišli k slovu zemiaky a nakoniec aj to mäso. Obilninové kaše naslano som jej mohla podávať každý deň a vždy s úspechom. Po sójovom mäse sa zalizovala a ak si mala vybrať sladkosť, dala prednosť domácemu perníčku pred čokoládou. Zeleninovým šalátom som sa jej vždy zavďačila. Zatiaľ čo ostatné mamičky bojovali s deťmi o to, aby zjedli aspoň kúsok grahamového rožka, ja som sa na to povznesene pozerala a občas som si neodpustila aspoň v mysli poznámku o tom, že dieťa je presne také, ako si ho matka „vytvaruje“.

Ako sa však hovorí, všetkého dočasu…

Začalo to nenápadne. Jedného dňa, mala ani nie tri roky, proste odmietla zjesť mrkvovú polievku. Pripísala som to nedostatočnému hladu a nerobila z toho tragédiu. Lenže repertoár odmietaných jedál sa začal zo dňa na deň zväčšovať. Zrazu jej nechutila ani tá obľúbená fazuľka, z polievky vždy doslova vybrblala trochu vajíčka, prípadne rezance a tým svoj prvých chod ukončila, z druhého jedla ďobla do zemiakov, na olovrant som si mohla dovoliť ponúknuť jej akurát krupicovú kašu a ak som jej na raňajky natrela na chlieb niečo iné okrem masla, bol z toho štvrťhodinový cirkus. Zostala som bezradná, takže som hneď skonzultovala zopár múdrych kníh a časopisov a vyzbrojená vedomosťami som sa pustila do boja.

Musím priznať, že stratégie sa striedali podľa mojej nálady a stupňa bezradnosti a hnevu.

Ako prvý som zaujala postoj – dieťa sa od hladu umrieť nenechá a tešila som sa na to, ako dcéra zistí, že mne na jej jedení (akože) nezáleží, že to nie je správny ring, kde by mohla prejavovať svoju vzdorovitosť a opäť sa vrátime k bežnému stravovaniu. Bohužiaľ, bola som to ja, kto zlyhal. Keď táto stratégia nepriniesla rýchlo ovocie, oblbnutá článkami, že dieťa musí mať stravu pestrú, päťkrát denne ovocie a zeleninu, začala som Alžbetku pri jedle zabávať a sama som ju kŕmila. Občas to fungovalo, občas nie. Nakoľko mám však aj mladšieho syna, ktorý sa sám ešte v tom čase nenajedol, mala som pri každom jedle pocit, že mi osud neprávom nadelil oveľa menší počet rúk, než by som potrebovala.

V jeden deň som to naozaj nezvládla a povedala som si, že takto to už nejde. A začala som dcéru do jedla nútiť. Ešte jednu lyžičku, ešte kúsok zemiaka, aspoň si z toho odhryzni a až potom sa pôjdeš hrať… nefungovalo to vôbec, akurát čo som sa musela pozerať na „zvädnuté“ decko sediace nad tanierom a túžiace robiť čokoľvek iné, len nie jesť.

A ani neviem ako, skúsila som asi tú najhoršiu možnú vec. Pri obede som vyhlásila, že kto sa pekne nenapapá, nedostane po obede kúsok čokoládového keksíka. Alžbetka najprv špekulovala, prelievala si polievku z lyžice do taniera a naopak, ale keď videla, že my už dojedáme druhé jedlo a ja to s tým keksom myslím vážne, zrazu v nej začala polievka miznúť a aj druhé jedlo stihla dojesť len o málo neskôr ako my. A dostala keks. A na druhý deň tiež. A na tretí takisto… a na štvrtý deň som ja zistila, že som urobila hlúposť a že ak budeme takto fungovať stále, bude mať môj syn pokazené zúbky skôr, ako sa mu vôbec všetky vykľujú a budú z nás gule guľaté. Naviac, keď som sa tak na to spätne pozrela, Alžbetka nejedla s chuťou, gniavila to do seba nasilu kvôli tomu keksu.

Nakoľko som už z toho všetkého cirkusu okolo jedla bola fakt unavená a znechutená, vrátila som sa k prvej stratégii – dieťa sa hladom umrieť nenechá. Rovno som sa jej pred každým jedlom opýtala, či jej mám vôbec naberať. Zvyšky som nekomentovala, čo nechcela, nejedla, ale nedostala žiadnu náhradu. Občas sa stalo, že išla poobede spať s plačom, že je hladná a chce si svoj obed zjesť. Nie, nie som krkavčia matka, aby som ju týrala hladom, alebo nútila jesť to, čo jej ozaj nechutí. Keď sa mi však trištvrte hodiny (kým sme my so synom jedli) rýpala v tanieri s normálnou zeleninovou polievkou a nechutila jej ani mrkva, ani petržlen, ani hrášok, ani kukurica, ani rezance, z druhého jej nechutili ani zemiaky, ani mäso, ani šalát, ani kompót… tak ma fakt dohnala do takej zúrivosti (našťastie len v duchu, navonok som sa snažila vyzerať pokojná), že by som ju kľudne poslala spať, aj keby týždeň nejedla. Naviac si tento svoj hrozný hlad rýchlo zahnala poobede riadnou dávkou krupicovej kaše, ktorú som jej nemohla ani nechcela odopierať, keďže ju obidvaja so synom milujú. Jedinú zeleninu, ktorú vzala na milosť, bola surová kapusta, takže sme ju mali na stole dennodenne. Do tohoto krupicovo-kapustovo-maslovo-chlebového obdobia prišli Vianoce a to som už fakt nedokázala ustriehnuť, kde si kedy zobne z ktorého zákuska, takže som jej stravu prestala riešiť úplne, normálne jedlá viac nejedla ako jedla.

A čuduj sa svete. Po vianočnom období plnom sladkostí som sa jej odvážila naservírovať kelovú polievku. Čakala som reakciu „mami, ale mne kel nechutí“. Namiesto toho sa Alžbetka usmiala a vyhlásila, že kelovú polievku má strašne rada. A vyjedla ju do dna. Sama, bez akýchkoľvek pripomienok. Radšej som ju veľmi nechválila, aby nezistila, že mi na tom až tak strašne záleží. Len som sa jej poďakovala a povedala som jej, že ma to teší, lebo som to varila pre ňu a že každého kuchára poteší, ak jeho jedlo ľuďom chutí.

Je mi ľúto za obdobím, keď jej chutilo všetko, čo som navarila, ale som rada, že do svojho jedálenského repertoáru postupne zaraďuje aj iné veci okrem krupice, chleba, kapusty, masla a mlieka. Často to na mňa ešte skúša a namiesto poriadneho jedenia pichá prstom do chleba so syrom, ale vie, že mi to je jedno. Pokiaľ nie je hladná, jej tanier pôjde do chladničky. Do jedla ju nútiť nebudem, náhradu nedostane. Pokiaľ hladná je, väčšinou sa spamätá dostatočne skoro (keď vidí, že my už máme taniere poloprázdne a o chvíľu sa už bude s jedlom končiť) a stihne sa najesť predtým, ako začnem spratúvať zo stola.

Foto: autorka