Prišla som do pôrodnice štvrtý raz. Moje šťastie v mnohom, že som nebola neskúsená. Pôrod človek totiž nejako prežije, ale čo robiť s kojením?
V izbe na stole som našla leták Ústavu zdravotného vzdelávania o kojení. Potešila som sa, ale len dovtedy kým som ho neprečítala celý. Tento múdry traktát o dojčení je napísaný dobre psychologicky, ale výsledkom nie je ani trochu povzbudenie mamičky, tým skôr nie prvorodičky. Číta a premýšľa… Áno, chce mať zdravé dieťatko a je jej jasné, že by mala dlho dojčiť. Ale ako na to? Bla-bla keci o Svetovej zdravotníckej organizácii a Detskom fonde OSN UNICEF. Nič praktické.
Áno, pretože ľúbim svoje dieťa, budem ho dojčiť. (Ale kto vysvetlí, že používanie cumľa a fľaše nie je o menšej láske?) Šetrí čas a peniaze. To je pravda. Mlieko rôznych druhov je drahé plus tie fľašky, cumle a celá výbava k tomu. (Kto ale vysvetlí ako to zvládnuť v pokoji, aby mame neboli drahé jej nervy?) Áno, vplýva na rýchlejšie sťahovanie maternice. Ale čo na tom záleží keď sa plánuje jedno, max. dve deti?)
Iste, materské mlieko je najlepšia strava pre dieťa. Prečo sú však všade reklamy na to-ktoré sušené mlieko ktoré pomáha rásť? Dojčenie v prvých šiestich mesiacoch? Romantika! (Prax je iná – a v prvom rade veľa lekárov – pediatrov veľmi skoro nariadi radikálne prikrmovanie, nehovoriac o tlaku rodiny, tetiek, známych či kamarátok.) Áno, materské mlieko chráni zdravie dieťaťa. Kto ale na to myslí keď pre x závažnejších dôvodov prestane dojčiť? Materské mlieko je vždy v pohotovosti. (Ale veď tá termofľaša tak pristane k novému kočíku, čo s ňou?) Mliečko je ľahko stráviteľné a stačí na vývoj dieťaťa. (Ach, a čo teraz keď ho bolí bruško z fľašového a ja svoje už nemám? Zas nervy…)
Prax zo šestonedelia (3x veľká bratislavská pôrodnica, teraz vidiecka) je hrozná. Nik mamičkám nepovie nič múdrejšieho ako „prikladajte často“ či „striedajte každé 3 hodiny po 5 minútach oba prsníky“ (to je výrok primárky novorodeneckého oddelenia nemocnice s titulom BFH!“)
No je to pekné. Ale čo robiť, aby mi mliečko nabehlo? Čo jesť? Čo nie? Ako ho udržať? Prečo nie cumeľ a fľašu? Čo s vpadnutými bradavkami? Čo s poverami o veľkých či malých prsiach, o dedičnej neschopnosti kojiť? Ako dieťatko priložiť? Čo so zápalmi?
Zdravotný personál mlčí. Maximálne povie: „Prikladajte často.“ Alebo v druhom extréme tak, že po „odbornej slovnej inštruktáži“ mamička plače a mliečka zo stresu opäť niet. (Bežná prax onej p. primárky.) Čo mám ako mama, ktorej sa dostalo včas pred prvým pôrodom dobrej a praktickej prípravy na dojčenie, robiť keď skladám odsávačku na mlieko a sestrička držiaca kričiace hladné dieťa na mňa „zíra?“
Po každom pobyte v pôrodnici a na šestonedelí si pripadám ako terénny inštruktor dojčenia. „Zachránim“ možno 2-3 maminy pred pocitom zbytočného zlyhania. Ostatných je mi úprimne ľúto, lebo tam pracuje na 80 % strach, stres a nevedomosť. A tak nedojčíme. A ja sa – smutne – nečudujem.
Čudujem sa iba vám, zdravotníci, že to neviete (hanba) alebo viete zle (ešte horšie). Stretla som jednu zdravotnú sestričku, aj to ženskú a mladučkú, ktorá vedela a chcela pomôcť. Kde je zbytok?
(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Aby sa dieťa naučilo rozprávať. Ako sa vyvíja reč od narodenia do 6 rokov?
Bolieva vaše dieťa hlava? 6 možných príčin.
Montessori prístup: deti upratujú hračky samé od seba
Zápis do škôlky - kedy a ako sa podáva prihláška
Keď sa dieťa nevyvíja podľa tabuliek. Kedy spozornieť, že sa niečo deje?
Rodičovský príspevok 2024
Súťažte o 150 € na ošetrenie v Poliklinike Mlynská dolina
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Ked citam prispevky niektorych z Vas len krutim hlavou. Ako mozete napisať nieco take, ze kazda matka ma problemy a problem dojcenia su len vyhovorky?(Izabela) Ja som v podstate nekojila az na par krat (ked sa niektorej sestricke ma ulutostilo). Zato mlieka som nosila tolko, ze nim s mojim suhlasom prikrmovali aj ine deti. 5 tyzdnov som nosila denne liter odstriekaneho mlieka a hned po prichode domov som nemala ani kvapku mlieka. Pokusala som sa este asi tyzden odstrekovat ale ani kvapka. Takze to nebolo z dovodu ze by som nechcela (v tom case som tuzila co najviac dat svojej malinkej svoje mliecko) ale jednoducho nebolo co. Takze pokial nieste v kozi matky ktora by rada dala ale nema z coho tak neposudzujte a hlavne neodsudzujte.
Držím palce všetkým mamičkám, ktoré sa rozhodnú dojčiť aj keď čo počúvam od iných im to gynekológovia neodporúčajú, ževraj to bude mať za dôsledok vyťahané prsníky. Ak počujem tieto slová ide ma šľak trafiť! Ja som dojčila 10 mesiacov a svojho drobca som odstavila len z dôvodu s ktorým som si nevedela rady a to že ma neustále kúsal až moje bradavky boli celé dohrizené. Myslím, že najlepšie rady prvorodičkám /ak ich nezískajú v pôrodnici čo som ja mala šťasie a našla som pomoc hneď od prvej chvíle u sestričiek aj lekárov/ je obrátiť sa na kamarátky a detské časopisy. Vďaka nim som zvládla prvotné problémy a môžem ubezpečiť všetky mamičky, že sa neviem dočkať ďaľšieho potomka a užásného zážitku pri dojčení.
ahoj gabika. v prvom rade je potrebne vybrat si porodnicu v ktorej je rooming-in. mat stale babetko pri sebe, cez den aj v noci. ono same povie placom kedy chce mliecko. kazde dietatko je individualne, niektore chce kazdu hodinu niektore kazde tri. zo zaciatku sa priklada babetko striedavo k obidvom prsnikom. v ziadnom pripade nenechavaj babetko prikrmovat, je to proti „prirode“. v nemocniciach su navstevne hodiny zvacsa od 15tej do 17tej, ale aj pocas tohto casu netreba zostavat dlho prec od babetka, lebo sa moze stat, ze ak place, bude dokrmene. ak by z akehokolvek dovodu babebetko dokrmili, treba si v pravidelnych aspon dvoh hodinovych intervaloch odstriekat mlieko. odstriekanym mliekom mozno v dalsom „nevyhnutnom pripade“ dokrmovat. odsavacku mlieka by mali mat v pordonici, ale odporucam zakupit si vlastnu, zide sa aj neskor doma.
ak sa rodi neplanovanym cisarskym rezom, bude prevedena pravdepodobne celkova narkoza. prebudenie z nej je tak po 6-12 hodinach. to uz urcite babetko dokrmia. treba si pytat babetko hned k sebe, treba poprosit sestricku nech babetko nosi na dojcenie (zalezi od pristupu sestricky) prve dva-tri dni po cicarskom reze su velmi narocne, lebo rana po reze strasne boli. bez pomoci druhej osoby nie je sanca sa o babetko samostatne postarat.
Milé mamičky,
v júni čakám svoje prvé dieťatko a tiež by som ho (asi ako väčšina mamičiek) chcela dojčiť. Prečítala som o tom veľa článkov, no teória je jedna vec a prax druhá. Keďže viaceré to máte úspešne za sebou, uvítala by som pár konkrétnych rád, čo robiť hneď po narodení, ako často prikladať v prvé dni, či nechať dieťa v nemocnici prikrmovať alebo nie atď.
Ďakujem.
Gabika
Rodila som v Kosickej nemocnici na Tr.SNP a musim povedat, ze tam boli velmi mile a chapajuce sestricky (najma tie mladsie), ktore vedeli poradit aj pomoct, aj letaciky sme dostali, ale nemat svoju vybornu svagrinu,ktora bola v tej dobe skusena cerstva druhorodicka, nemat oporu v mojej mame, ktora to vsetko vzala formou: „Kojila stará mama, kojila som ja (a to v dobe, ked sunar bol velmi v mode a kojenie bolo priam zlocin – trochu prehanam :o)), tak neviem, preco by si nemala kojit aj ty!“, nemat oporu v nasej pediatricke a neprecitat pred a aj pocas kojenia kazducky clanok o kojeni, ktory sa mi dostal do ruky, neviem, ci by som to bola zvladla.
Nakoniec som kojila takmer dva roky, takze hovorim, ze zvladnut sa to da, je na kazdej mamine, ako sa dokaze vyrovnat a „dobre mienenymi radami“ a problemami (kazda ich mame po narodeni nasho maleho zazraku kopec), vyhovorky neberiem a drzim vsetkym mamickam palce :o) !
Dana, napísala si to veľmi pekne. Máš chápavú svokru, keď ti varila. Moja nechápala, čo nestíham, veď ona mala dve deti a stíhala všetko. Samozrejme ich nekojila a deti sa poslušne zabávali samé v postieľke. Náš syn bol odmalička uplakaný, tiež pil každú chvíľu, nespal, zaspával len pri kojení. Tiež som bola veľa krát zúfalá, že mám málo mlieka a nezvládnem to, našťastie mi bol oporou manžel, ktorý aj žehlil po nociach. Ťažké to bolo tiež s rodičmi či svokrovcami, ktorí tvrdili, že je malý hladný alebo smadný, lebo mám slabé mlieko. Veľmi mi pomohla kamarátka, ktorá tiež dojčila. V nemocnici boli sestričky rôzne, až tak mi neutkveli v pamati. Určite by som sa nimi nedala odradiť. Druhý raz by som už bola kľudnejšia a mylím, že je veľmi dôležitá pomoc rodiny, napríklad navariť, ožehliť, zobrať bábo von na prechádzku.
Môj synček má teraz dva roky a stále ho dojčím.
Milá Blanka, nie je to vždy také jednoduché, ako píšeš. Ja som mala tiež všeličo naštudované, bola som rozhodnutá dojčiť, ale skutočne až teraz – po pár mesiacoch môžem povedať, že som si sama sebou istá. Ak ide všetko podľa kníh a inštrukcií v časopisoch, je to ľahké. Ale čo ak nie? Moje dieťa bolo extrémne savé, dojčila som ho takmer 24 hodín denne. Popritom som dostala zápal prsníka. Bola som unavená a to najmä psychicky. A to som mala všemožnú podporu a pomoc v domácnosti! Neviem si predstaviť, čo by som napríklad jedla, keby mi svokra nevarila.
Dieťa nespalo, buď bolo prisaté alebo plakalo. Koľko som sa napočúvala o tom, že je hladné a treba ho dokrmovať! Odolala som síce a všetko sa to časom upravilo – v štyroch mesiacoch malá papala už len každé 2 hodiny a to aj v noci. Však aj poriadne pribrala, je to naša bacuľka.
Chcem tým len povedať, že ani v BFH nemocnici mi o dojčení veľa nepovedali a nepodporili ma ani psychicky. Niekedy je to jediné, čo matka potrebuje. Teória nie je všetko a vôbec mi jej znalosť nepomohla, keď som v noci plakala od zúfalstva a trápili ma pochybnosti.
Už som celkom náhodne radila pár mamičkám, ktoré mali podobné problémy ako ja. Myslím si, že by sa dalo predísť mnohým problémom, keby bolo viac ochoty a tiež osvety v zdravotníctve. Veď v súčasnom svete plnom alergií a civillizačných dorôb je dojčenie jednou najcennejších vecí, čo môžeme dieťaťu dať.
Moja reakcia je krátka a stručná.Moje prvé dieťa má 5 mesiacov. Žijem 200km od svokry, 250km od mamy, v meste v ktorom poznám 1,5 človeka. Mám 26 rokov zdravý rozum, viem čítať a mám priemerný úsudok mladejj ženy. Manžela vidím prinajlepšom 1 hod. večer. Prestante sa už spoliehať na zdravotné sestry, lekárky. Úžasný ľudia Vám pripravujú min. 2 časopisy na Slovensku ktoré sa venujú dojčeniu. Ale hlavne máte svoje srdce a materinský inštinkt a vyhladnuté bruško Vášho bába, ktoé Vám napovie. Takže hľadajte , skúšajte a nevyhovárajte sa na nikoho a na nič! Čaute- úspešne dojčiaca, šťastná , problémy odkopávajúca a „zaručeným radám dlho odolávajúca“ matka.
Nuz neda mi pridat aj moje skusenosti s dojcenim. Hned na zaciatok uvadzam, ze som nerodila na slovensku. Porodila som stastne, hned mi prilozili malu k prsniku. Bol to zvlastny ale o to krasny pocit. Vsetki tu pisete, ze ste nemali dostatok mlieka, nuz ja som ho mala aj pre dve deti. Po troch dnoch ma putili domou pripravenu na kojenie. Kojila som kazde 3 hodiny aj v noci to je 8x za den. Ale po 2 tyzdnoch som dostala zapal prsnikov, takze som bola v nemocnoci, aj tam mi este raz ukazali ako kojit a po 5 dnoch som isla znova domov. Ale znova som prisla o 2 tyzdne, uz som aj odstrekovala, a masirovala som si prsia ale nic nepomahalo. Takze nevolky a s pulutovanim som musela skoncit. Mala teraz papka sunar je naozaj prekrasna, a pevne dufam, ze bude zdrava, silna a plna zivota
Mam rocneho syna. Pred porodom som chodila na predporodnu pripravu – cvicenia a prednasky, vsetko som si studovala a bola som presvedcena,
ze budem samozrejme kojit. Po porode mal ale maly vodu v pluckach, tak ho hned brali prec bez prilozenia. To som ale nevedela ani do druheho dna, ked mi ho konecne dali. Chodila som sa vypytovat sestriciek, ci je v poriadku, ale oni nevedeli !!! Prikladanie bolelo, hoci v „priprave“ som sa dozvedela, ze spravne prikladanie neboli. Sestricka sa na mna divne pozerala, a „povzbudila“ slovami, ze to ma predsa az tak nemoze boliet… Potom bol maly kazdu chvilu pod lampou kvoli zltacke, na celu noc alebo na cely den, a na prilozenie mi ho nechceli dat. Predpokladam, ze ho dokrmovali z flase. Ked mi ho doniesli, musela som ho krmit nejakou ciernou vodou – z flase. Tiez bol maly uz dost „velky“ a bol stale hladny. Moje kvapky mlieka mu uz nestacili. Najprv sa dokrmoval „cudzim“ materskym mliekom z lyzicky. Mne sa uz casto nechcel prichytit, stale som preto plakala. Potom doktorka rozhodla, ze sa bude dokrmovat Sunarom. To som uz plakala pred vsetkymi na vizite. Vypila som litre mlieka, ale mlieko sa nedostavilo. Doteraz si myslim, ze to bolo zo stresu, z pristupu detskych sestriciek, ktore boli dost odporne. Ked som sla po pomoc, dostalo sa mi odpovedi „Povedane uz bolo dost, uz sa musite starat sama, my s vami domov nepojdeme… “ a v podobnom style. Myslim, ze ja som sa spravala k nim slusne, ale oni sa spravali, ze ich vyrusujem a otravujem. Zaklincovala to jedna sestra: „Vy este nemate mlieko? Tak ho uz asi ani nebudete mat.“ Myslela som si, ze sa tak spravali ku mne, lebo som bola 33 rocna prvorodicka a vsetci si mysleli, ze uz dieta mam, tak co stale otravujem. Ale dozvedela som sa, ze sa tak spravali aj k inym prvorodickam. Mlieko sa uz nedostavilo ani doma, ale napriek tomu som mu davala aj tu „trochu“ 5 mesiacov kvoli obrannym latkam, a prikrmovala Sunarom, neskor Nutrilonom. Rodila som v Banskej Bystrici. Musim podotknut, ze doktori boli velmi mili.
Clanok presne vystihuje moje pocity z porodnice. Bola som prvorodicka, cele tehotenstvo som zbierala informacie a snazila som sa dozvediet co najviac o tom, co sa so mnou deje, aky bude porod, co ocakavat po nom, ako dojcit atd. Velmi mi pomohlo Babetko a rozne dalsie zaujinave internetove stranky, z ktorych som si postupne vytlacila celu „knizku“ uzitocnych informacii. Velmi vela som sa snazila dozvediet prave o dojceni, pretoze som bola presvedcena, ze svoje dieta dojcit CHCEM, a to co mozno NAJDLHSIE. A dobre som spravila. Ihned po porode mi sice babetko „prilozili“, ale nie som si ista, ze to malo vyznam. Proste jeho pusinku polozili asi na tri sekundy na moju bradavku :-(( Pri prvom „ozajstnom“ prilozeni som poprosila o pomoc sestricku. Ako neskusena matka som nechcela hned na prvykrat urobit chybu. Na izbe som mala odstrasujuci priklad v podobe spolubyvajucej, ktora rvala dietatu do ust iba bradavku a nie cely dvorec, po par chvilach bolestiveho kvilenia to vzdala a isla si vypytat prikrm. Tak presne toto som ja nechcela! Zo zaciatku dojcenie velmi bolelo, babetko sa prisalo velkou silou a ked sa k tomu pridruzila bolest zo zavinujucej sa maternice, mala som co robit aby mi nevyhrkli slzy. Nevedela som, ako dlho nechat dieta prilozene. Jedna sestricka povedala po pat minut kazdy prsnik, prilkadat kazde dve hodiny. Druha povedala vzdy iba jeden prsnik, max 10 min, opakovat kazdu hodinu. Novorodenecky lekar povedal nakrmit kolko vytiahne, dokrmit mlieckom od sestriciek, aby vydrzal aspon 2-3 hodiny! Kto sa v tom mal vyznat??? Samozrejme prisla kriza, litre slz, nocne telefonaty manzelovi (ktory mi v tomto aj tak pomoct nemohol), zufalstvo. Vtedy som vytiahla svoju „knizku“ vytlacenych stranok o dojceni z roznych zdrojov (obc. zdruzenia, nemocnice, UNICEF doporucenia atd.) a citala si tieto clanky dookola a dookola. Utvrdzovala som sa v tom, ze robim spravne, nesla som pre prikrm ani za svet a opakovala som si, ze treba vydrzat. Ze mliecko nastupi, ze sa babetko nauci pit, ze bradavky si zvyknu, ze to cele zvladneme, lebo tvorba mliecka sa nezacina v prsiach, ale v HLAVE! (nastavajuce maminy, na to nezabudajte). Vyplatilo sa. Myslim, ze to bolo od tretieho poporodneho dna, kedy som svoje dietatko zacala plne dojcit. A robim tak do teraz. Mala by som vsak spomenut, ze na spustenie laktacie som si pomohla homeopatickym liekom Lac Caninum, ktory mi doporucila moja dobra kamaratka – uz trojnasobna mamicka. Myslim, ze sestricka z Antolskej, ktoru spomina Bea v predchadzajucej reakcii na clanok, bola zo vsetkych najlepsia. Davala rady podlozene skusenostami, podporovala, utesoval vludnym slovom. Nabadala na dojcenie, druhu noc mi vzala babetko, aby som sa trochu vyspala, ale vzdy mi ho priniesla na dojcenie, ked sa zobudilo. Velmi mi tym pomohla, za co jej patri moja vdaka. Mamicky prosim nevzdavajte sa! Materske mliecko je fakt to najlepsie, najzdravsie, ale aj najlacnejsie a najmenej pracne jedlo na pripravu, ktore kedy v zivote svojmu dietatku ponuknete.
Aj ja sa chcem pridat k tejto teme, hoci kritiky na adresu nasich lekarov, pediatrov, porodnikov a porodnic by som mala viac ako dost. Od tehotenstva, cez porod a dnesne dni si vsak kazdy den vsugeruvam a presviedcam sa, ze kritizovat je jednoduche, ze to snad ti zdravotnici nemaju take lahke. Ale aspon to zakladne, co rodicka naozaj ocakava od okolia, najma v porodnici, je pochopenie a rozhodne rada, a ta nestoji ziadne peniaze.
Tiez som mala v porodnici problemy s dojcenim. Na vpadnute bradavky som sa pripravila sama doma, vlastnou intuiciou a radou tety lekarnicky este pred porodom som si vyvarila specialne klobuciky. Ale preco moje cerstvo narodene, ocakavane a milovane babo stale place, na to ma nepripravil nikto. Nazory odbornikov i neodbornikov sa roznili. Rodila som sekciou a okamzite ako som precitla som sa vypytovala na babo a jeho hlad. Bolo mi povedane, ze sa nemam bat, ze babo prvy den iba vracia, ze je to normalne. Na druhy den som sa dozvedela, ze babetko je uz dokrmovane a „zial“ pre nedostatok materskeho mlieka na sklade, umelym mliekom. Babetko bolo prvy krat prilozene k mojmu prsku az na nejaky treti den. Moje mlieko sa zacalo o to neskor tvorit. Trojdnovemu „chlapovi“ uz mledzivo nestacilo. Nastalo dalsie dokrmovanie. Babetko stale plakalo, cele dni a noci som sa premavala po chodbach a hojdala ho. O neskonalej bolesti bradaviek iste nemusim pisat. Napriek frflaniu mojej nevyspatej „spolubyvajucej“ som si babetko stale prikladala. „Ved on je prejedeny!!! … a davas ho vobec odgrgnut???“ Jedna vedela viac ako druha (na izbe sme boli dve). Nevedoma o co ide a preco place ma viedla iba intuicia. Ista sestricka sa ma na piaty den zacudovane pyta, preco si ho nevazim. ??? Spolu zistujeme, ze mojho mlieka je stale zalostne malo. Napriek bolesti prikladam babetko tak casto, ako sa s placom zobudza. Pri vecernej vizite mi to po uprimnej vypovedi 0sluzbukonajuca detska lekarka zatrhla, vraj to je hrozne casto a babetko mi vzali, zerejme, aby som si oddychla. Vratili ho za okamih, spiace a spokojne. Bolo mi jasne preco. Na noc si kvoli spolubyvajucej pytam od detskych sestier so slzami v ociach BEBU. Jedina starsia sestricka chodila na „obchodzky“ po izbach aj v noci, vzdy ked pocula plac. Pre mna bol zase toto moj aniel, zial neviem jej meno, ale ona aj ini ju iste spoznaju, podla mna to bola najstarsia detska sestra. Chodievala za mnou, snazila sa pri dojceni pomoct a presviedcala ma, ze babetko pekne prospieva, ze si umelu stravu netreba pytat. Pri prepustati z nemocnice na deviaty den som prvykrat cely den aj noc vylucne iba dojcila. Stastna a s presvedcenim, ze to aj doma inak nebude odchadzame z porodnice. Moje babetko ma dnes takmer osem mesiacov a stale nepozna ine mliecko, iba mamine.
Dakujem Vam, anielik z Antolskej porodnice v Bratislavskej Petrzalke. Dakujem aj vsetkym ludom, co nam s babetkom verili, drzali palce a najma psychicky podporovali pri vsetkych tych laktacnych krizach, ktore obcas prezivame. A ak si mozem dovolit aj apelovat, tak to bude prave na cit a aspon malu davku empatie k rodickam. Lekari a sestricky, aspon malu…