O dojčení sa toho popísalo, povedalo a natáralo veľa – od blbého rezervovaného postoja väčšej časti pediatrov, ktorí ešte neprišli prirodzenosti na chuť s nekonečnými narážkami na prikrmovanie, tabuľky prírastku hmotnosti a nervozity z dojčených detí až po mediálny boom posledných rokov, kedy sa mama, ktorá nedojčí, pomaly dostáva do pozície outsidera vo svojej sociálnej kategórii.

Pravdou je, že mnoho našich pôrodníc nie je do dnešného dňa pripravených na to, aby boli nápomocné štartu s dojčením: a je jedno, či majú nejaký titul BHF alebo nie, a či sú v hlavnom meste alebo v zabudnutom mestečku.

Priznať  však treba aj ďalšiu vec – mnoho mladých mamičiek má  tak mizivú prípravu na dojčenie, až je to prekvapujúce. Koľko mýtov a poloprávd nosia v sebe  pribalených ešte od svojich často nedojčiacich „sunarových“ materí a rodiny a známych, až človek niekedy nevie, či sa má smiať a či plakať. Ochota množstva poradkýň dojčenia ostáva tak napríklad nevyužitá, výsledok „poradenstva“ horeuvedeného rangu je jasný.

A nakoniec – stále sa dosť nehovorí o skutočnom dojčení v priamom prenose svetla rámp, tlačiarenskej černe a svetielka monitoru. A tak často mnoho snahy tých, ktorí sa tomu rozumejú a chcú pomáhať, vychádza… nazmar. Je to škoda: množstvo nových informácií o geniálnom vynáleze materského mlieka a jeho dosahu, a hlavne o tom, že DOJČIŤ SA DÁ NAPRIEK MNOHÝM POČIATOČNÝM KOMPLIKÁCIÁM.

Kto neverí, nech pozrie môj príbeh s dojčením.

V čase, kedy som čakala svoje prvé dieťa, poradkyne dojčenia hádam ani ešte neboli. Ale aj vtedy sa dalo nájsť dostatočné množstvo informácií a ľudí profesionálne „zamilovaných“ do dojčenia. Mne sa toho dostalo od našej rodinnej kamarátky, jednak v tom čase už skúsenej dojčiacej matky a jednak lektorky Ligy pár páru, ktorá okrem iného má vo svojom nosnom programe dojčenie zahrnuté ako rovnocennú zložku. A tak som sa naučila nielen veľa zo stránky vedomostnej o dojčení, aby som mala motiváciu dojčiť podloženú dôkazmi, ale bola som aj prakticky pripravovaná na dojčenie.

Dodnes si pamätám, ako som stála tehotná v sprche a podľa doporučenia si masírovala prsia s jednou a tou istou vetou: „Ja budem dojčiť, ja budem mať veľmi veľa mlieka!“ Keď sa na tento obrázok pozerám s odstupom času, smejem sa sama sebe. Faktom je, že som s tou vetou chodila spávať a vstávala som s ňou, lebo som si vážne želala dojčiť a mala som strach, čo ak to nepôjde. Ale šlo to – kombináciou prípravy, motivácie a veľkého chcenia som mala mlieka toľko, až to zle znášali v noci naše vankúše… a ja som dlho odstriekavala – z nevyhnutnosti.

Nikdy som nečakala žiadny zázrak a pomoc v pôrodnici. Na tento fakt som bola upozornená,  a aj keď som našla v nemocnici letáčik o dojčení, bol veľmi škaredý, obšúchaný a ledabolo pohodený  a ja sama som ho čítala len z nudy. Dojčiť by som sa podľa neho nenaučila. Nenaučila by som sa to ani od sestričiek a vtedajšej primárky v jednej bratislavskej nemocnici: boli z dojčenia vedľa viac, ako ja a prístup hlavne pani primárky bol tak nechutný, že prvorodičky po jej „inštruktáži“ plakali a mlieko skôr strácali, ako dostávali.

Nehovoriac o „klasike“ : 3 minúty z jedného, tri minúty z druhého, položte dieťa, keď ide vizita, hoci sa konečne prichytilo a pilo – ja som sa vyrušiť nedala, hoci mi tie následné invektívy riadne liezli na nervy. V pokojnej zabudnutej nemocnici nášho mesta bola síce pediatrička veľmi skvelá baba a konečne v dojčení jednotka, o sestričkách sa to však povedať nedalo – aby nevedela sestra na šestonedelí zložiť odsávačku, to už bolo aj na mňa veľa… volala totiž k tomu – mňa. Tiež prístup k tomu, ako „naučiť“ dieťa dojčiť, keď nechcelo chytiť prsník a ťahať bol „čarokrásny“ – doniesli fľašu s čajom (vraj čiernym) a vraj to malo fungovať tak, že som mu mala do úst strčiť aj cumeľ fľaše aj bradavku. Odmietla som, napriek tomu, že naše posledné dve deti sa prichytiť veľmi nechceli a ja som sa s nimi – už ako skúsená mama – vytrápila celý jeden deň, čo bolo aj na mňa veľa. (Celý čas toho trápenia som však myslela na to, čo by urobila jedna prvorodička na mojom mieste…).

Jednu vec som však robila rada: chodila som po izbách, povzbudzovala som dievčatá v dojčení, sadla som si s nimi, ukázala, upokojila, skúšala znovu a inak – aby dojčenie šlo! Z tohto pohľadu si myslím, že by každodenná prítomnosť poradkyne dojčenia na šestonedelí bola požehnaním… A ešte jedna vec: nedala som sa vyrušiť, odradiť, vytočiť hlúposťou a neznalosťou personálu ohľadne dojčenia.

Dobre, prišli sme domov: a tu bol ďalší dôležitý bod – podpora. Priznávam, že moja mama, jej sestry a široká rodina neboli mojim dojčením nikdy nadšené a všemožne mi ho vytĺkali z hlavy tlakom, kvázi argumentami, posmeškovaním, ba aj pokusmi dať našim deťom cumeľ. Nebolo to jednoduché, občas si obe strany poplakali, ale naša tvrdohlavosť stála za to. Dodnes ďakujem svojmu manželovi za to, že on bol tieňový minister môjho dojčenia, robil mi oporu fyzickú a psychickú a nikdy nezapochyboval o tom, že dojčenie je tá najsprávnejšia vec na svete. A hoci bol chlap, zahryzol sa do prekladu skvelej knihy o dojčení a nadšene mi nosil odtiaľ „vychytávky“… Bol na mňa hrdý a všade sa chválil svojou ženou, ktorá dojčí!

Nemôžem zabudnúť ani na to, že už od prvého tehotenstva som mala zázemie a podporu v problémoch v mojich kamarátkach, z ktorých sa po presťahovaní hlavne tá druhá stala mojou dvornou dojčiacou bútľavou vŕbou – lebo problémy a pochybnosti sa nevyhli ani nám, a každé dieťa bolo iné čo sa dojčenia týka. Ich pokoj, láskavosť a istota boli pre mňa presne tým, čo som potrebovala, aby som v pokoji ponúkla znovu prsník.

Toť  moja skúsenosť – doba už aj od minulého roku, kedy som pre vážnu diagnózu musela dojčenie ukončiť (a čo vo mne dodnes neprebolelo), ide dopredu. Ak existuje toľko možností, ako sa dostať k informáciám, ak existuje vo vašom okolí taká zdravo fanatická podpora, ak viete bojovať za svoje dieťatko, ak už pred pôrodom máte v peňaženske vložené číslo na poradkyňu dojčenia – ba ešte lepšie, ak už ste si ju okukli a opočuli osobne… – hore hlavu!

Dojčenie je napriek kadečomu, čo nás postretne, nádherné, potrebné  a najlepšie pre naše deti. Nevzdávajte to!