Ako sa pozeráme na nedojčiace mamičky II.

V predošlom článku som sa spoločne s vami chcela zamyslieť nad tým, ako prežívame dojčenie či nedojčenie, svoje vlastné, ale aj druhých žien. Ďakujeme aj za vaše názory a postrehy, z ktorých je vidno, že toto nie je jednoduchá téma.

Ešte by som mala chuť pokračovať ďalšími príbehmi (tak aspoň jeden záverom), pretože naozaj situácie sú niekedy krkolomné – a neuvádzam tie príbehy preto, aby niekto ďalší mal výčitky, že „on to nezvládol“. Ale aby sme si možno uvedomili našu rozdielnosť, rôznosť motívov a toho, čo všetko zvažujeme, prežívame, čo nám pomáha, no nás „likviduje“ …

Nechcem z dojčenia či nedojčenia vyrábať kauzu

Myslím, že každá žena si to rozhodne v istej chvíli sama. Z toho, že nedojčia, by ženy nemali mať traumu. Sú ženy, ktoré na začiatku svojho materstva prežívajú veľa neistoty a pochybností aj bez toho. Len preto, že sa stretávam s veľkým počtom žien, ktoré naozaj „bojujú“, niekedy aj po predčasnom ukončení dojčenia zápasia sami so sebou (ale so svojimi pocitmi ostávajú sami, prípadne na povrch prezentujú niečo iné, než vo vnútri prežívajú ….), mám pocit, že by bolo dobre o tom hovoriť.  Aby sme si lepšie rozumeli, aby sme sa mohli navzájom lepšie chápať, rešpektovať, pomôcť si?

Aj z reakcií pod prvým článkom vidno, že niektoré ženy nedostali pomoc vtedy, keď ju potrebovali, alebo takú ako by v danej chvíli potrebovali. Niektoré ženy pomoc ani nevyhľadajú – nevedia kde, nechcú do svojho problému zaťahovať iných ľudí …

Kedy je správny čas na hľadanie riešení a kedy už nastal čas pomôcť mame sa vyrovnať s rozhodnutím nedojčiť? Kedy už výhody dojčenia neobstoja v porovnaní so spokojnosťou mamy, jej mierou stresu, únavou a vyčerpaním? Kde leží hranica medzi podporou dojčenia a traumatizovaním žien, ktorým sa dojčenie  „nevydarilo“ podľa ich predstáv? Ako propagovať a nesúdiť?

Betka

Dieťatko porodila sekciou. Prvé priloženie absolvovali až na druhý deň. V tomto vidí prvý kameň úrazu – laktácia sa rozbiehala pomalšie. Dieťatko bolo navyše spavé, prvé dni schudlo viac, než je priemer. Situáciu riešila častejším prikladaním a odsávaním mliečka. Nejaké rady od lekárky dostala, ale spomína si, že sa týkali najmä váhy a (ne)priberania. Nemocničná laktačná sestra mala v tom čase dovolenku. Dieťatko navyše muselo dostať antibiotiká a Betka svoje prežívanie hodnotí ako menej radostné, ako si ho počas celého tehotenstva predstavovala. V nemocnici dieťaťu dávali aj príkrm umelým mliekom, o čom Betka nevedela. Ona sama mliečko odsávala a podávala ho dieťatku fľašou. Informácie, ktoré dostávala od personálu, smerovali k dodržiavaniu trojhodinových intervalov medzi dojčeniami a použitiu klobúčikov (v tých vidí ďalší problém v jej dojčení).

Po prepustení domov bolo dieťatko naďalej veľmi spavé, po 2-3 potiahnutiach zaspala na prsníku. Situáciu konzultovala s laktačnou poradkyňou, ktoré konštatovala, že všetko sa javí v poriadku a prípadné dokrmovanie treba urobiť odsatým materský mliekom a cievkou. Betka spomína, že niekedy mala dieťa na prsníku aj 18 hodín, pretože sa dostali do zacykleného kruhu. Priložila dieťa, to zaspalo na prsníku, ako náhle ho dala dole z prsníka, dieťa plakalo a to stále dookola.

Asi v 5 týždni bola situácia výborná, dojčenie im išlo dobre. No v 6 týždni sa dostavila zrejme laktačná kríza (Betka však nevedela, že niečo také sa deje a s čím to súvisí). Kolotoč sa rozbehol znova. Mlieko odsávala „ako blázon“ a asi 1x denne podala umelé mlieko. Následne každé tri hodiny, vo dne v noci odsávala až do 3,5 mesiaca. V jeden deň sa dieťatku podarilo prisať bez klobúčikov a odvtedy znova išlo všetko o kus lepšie. Betka vysadila odsávanie MM. Najbližších 6 týždňov nemusela podať žiadne umelé mlieko.

Na celú situáciu si spomína ako na veľmi namáhavú hlavne psychicky. Mala obrovskú motiváciu, kvôli rodinnej zdravotnej anamnéze a dieťatko veľmi chcela dojčiť. Napriek tomu jej celé okolie hovorilo, že sa už na to má vykašľať. Rodina ju podporovala najmä zo začiatku, no neskôr už preferovali skôr podanie umelého mlieka a „pokoj v rodine“, bez neustále točenia sa okolo odsávania a kŕmenia dieťaťa. Podporovali ju najmä kamarátky.

Tiež sa objavili pocity viny, že zlyhala, keď sa to deje takto a nie bez problémov. Boli chvíle, keď sa nádej striedala s beznádejou a veľakrát to chcela vzdať. Na začiatku si myslela, že ťažkosti budú trvať pár dní a potom sa to upraví. Beznádej stúpala, keď to trvalo týždne. Veľmi chcela, ale odhodlanie klesalo úmerne s podporou okolia. „Vždy som si vravela, že už nevládzem, ale motivácia bola silná. A potom som vnímala, ako si posúvam vlastné hranice. Predtým by som asi neverila, že takú záťaž vydržím.“

Na čítanie alebo sledovanie iných médií v tom období nemala veľa času. Ale podvedome vnímala akúsi „glorifikáciu“ dojčenia, hoci tlakom by to nenazvala. Prikláňa sa k názoru, že ženy v rámci svojej precitlivenosti v tomto období však môžu vnímať informácie rôzne, niektoré to môžu prežívať veľmi ťažko a cítiť sa menejcenne alebo zlyhávajúco, čo je prirodzené. Dieťatko nakoniec dojčila 11 mesiacov a keďže dodnes nebolo choré, je šťastná, že sa tá námaha oplatila.