Medzigeneračný pohľad na dojčenie II.

V predošlom článku som sa vám snažila sprostredkovať pohľad na dojčenie, ako bolo vnímané pred niekoľkými desaťročiami, prípadne v rôznych kultúrach. Dnes prinášam pohľad samotných žien, ktoré sa zamysleli nad tým, ako to bolo v ich prípade.

Položila som niekoľkým mladým ženám zopár otázok ohľadne prežívania dojčenia, ich motivácie k nemu a riešenia prípadných názorových rozporov so staršou generáciou (dĺžka dojčenia nebola rozhodujúca, boli medzi nimi také, čo dojčili iba dva mesiace, aj také čo dojčili skoro tri roky).

„Pred“

Zaujímalo ma, ako tieto maminky vnímali dojčiace ženy ešte pred svojim vlastným tehotenstvom. Väčšina z nich žiadnu dojčiacu ženu nevidela. Niektoré sa hanbili, keď videli nejakú ženu dojčiť na verejnosti a len jedna žena opísala tento zážitok ako „úžasne nežný pocit“. Behá mi hlavou myšlienka, či sa ešte stále pri dojčení „skrývame“, akoby sme sa cítili previnilo? Je to len ostych nadojčiť dieťa inde ako za stenami vlastného bytu?

Obhajoba horšia ako diplomovka

Najviac ma zaujímala odpoveď na otázku, či si tieto mladé ženy museli obhajovať dojčenie pred svojou mamou, svokrou alebo starou mamou. Pravda bola taká, že staršie ženy skôr dojčenie hodnotili kladne, vyjadrovali presvedčenie, že keby oni mali toľko informácií ako máme my dnes, dojčili by dlhšie. Niektoré ženy uvádzali, že si museli obhajovať pomoc v domácnosti, ktorú na začiatku dojčenia potrebovali (keď riešili počiatočné problémy a nestíhali všetky veci v domácnosti ako predtým).

Tiež som sa snažila zistiť, aké odporúčania dostávali od starších dám z rodiny. Prevyšovali názory akoby cez kopírák z knihy Naše dieťa: dávať deťom v 6-8 týždňoch ovocné šťavy, od 3. mesiaca polievky, kašu z fľaše, čaj (lebo je teplo), príkrmy (lebo je dieťa dosť veľké/chudšie ako…), umývať prsia pred kojením, mlčať pri kojení, dojčiť v presne stanovených intervaloch …

Na otázku

ako spätne vnímajú celú situáciu okolo ich dojčenia

väčšina z opýtaných odpovedala, že začiatok bol pre ne chaotický, hektický, ba až hysterický a rady, ktoré dostávali, boli viac menej zneisťujúce alebo mätúce (čo sa týka starostlivosti o dieťa, dojčenia, plaču dieťaťa). Jedna mamička poznamenala, že napriek tomu, že dojčenie je teraz „v kurze“ a veľa odborníkov o tom hovorí, v konečnom dôsledku človek veľa podpory nedostane, kým si ju sám nenájde.

Generačný „spor“

Maminy sa jednoznačne zhodli v tom, že staršej generácii chýbajú informácie a nejedna z nich do kategórie „staršej generácie“ zaradila aj pediatrov, ktorí majú v starostlivosti ich deti. Niektoré ženy uviedli, že nevnímali generačný, ale skôr „kultúrny rozdiel“ (napr. postoj francúzskej kamarátky, ktorá nechce dojčiť, aby jej neovisli prsia), alebo „lokalitný“ rozdiel (postoje k dojčeniu na vidieku, deťom treba dať v 3. mesiacoch halušky a v 6. mesiacoch „mačanku“ – východniarska špecialita s hubami). Zároveň staršie ženy popisovali svoje dojčenia, zväčša končiace kvôli „slabému mlieku“.

Jedna opýtaná mamička pociťuje zo strany starých mám často podvedomý pocit zlyhania, z toho, že oni nedojčili a tiež akési ospravedlňovanie si tohto faktu vetou „veď ani ty si kojená nebola a ako pekne si vyrástla a si zdravá“.

Nakoniec dovoľte zacitovať jednu mamičku: „myslím, že je to tým, že generácia našich mám vyrastala „v ústrety pokroku“ a zažívali niečo ako technizáciu rodiny. A tým pádom sa za správne a moderné pokladalo TO NOVÉ – rodiť v pôrodnici, dávať Sunar, na všetko použiť antibiotiká a práškovať DDT. A to všetko v znamení pokroku. Preto si myslím, že keď naša generácia to chce mať inak, tak to môžu staršie ženy považovať za ohrozenia zdravia detí.“

Ako sa preniesť cez rozdielne názory?

Väčšina z opýtaných názorové stretnutia so staršími ženami nevnímalo ako spor, ale prostý postojový a názorový rozdiel, ktorý treba nejako zvládnuť a prežiť. A niektoré rovno napísali aj odporúčania, ako na to:

• radiacu mamu/svokru/babičku vypočuť, ale robiť si veci po svojom. Môžete sa samozrejme zamyslieť, či to naozaj nepreháňate, či nie sa v kŕči a „za každú cenu“, či nemôžu mať v niečom pravdu.
• pokúsiť sa vysvetliť, prečo to vy chcete urobiť inak. Môžete ako argumenty použiť články odborníkov z časopisov alebo internetu.
• ak si druhá strana stále dookola opakuje svoje, jasne a dôrazne povedzte „JA TO CHCEM TAKTO“ a nepúšťajte sa do vopred stratených diskusií.
• nebývať spolu v období dojčenia – čo je možno rázne opatrenie, ale ak viete, že si s mamou či svokrou ťažko nájdete spoločnú dojčiacu nôtu, radšej sa o to pokúste.
• šíriť osvetu, podporovať ženy nech dojčia.
• Jedna mamička pri hľadaní spôsobu, ako to zvládnuť, navrhla, že by bolo dobré školiť lekárov a sestry v pôrodniciach, pretože podľa nej im mamičky veria najviac. Pripomína, že lekári by mohli robiť osvetu aj rozdávaním letáčikov o dojčení alebo ponúknutím čísla laktačnej poradkyne, s ktorou spolupracujú. Hlavne by však títo odborníci mali mamičky povzbudzovať.

Postoje k dojčeniu

sa utvárajú už od detstva. Resp. v duchu teórie, že deti sa učia opakovaním, môžeme predpokladať, že ak malé dievčatko vidí, ako mamička kŕmi mladšieho súrodenca fľašou, bude aj ono svoju bábiku chcieť kŕmiť z fľaše, lebo mu to príde prirodzené. Ak však dieťa vidí, že jeho mama dojčí mladšieho súrodenca, že mama jeho kamaráta tak isto dojčí, zrejme jeho východiskové vnímanie kŕmenia malých detí bude iné (toto som zažila pri mojom synovi, ktorý keď videl, ako dojčím dcéru, tak o chvíľu už sedel s nejakým plyšákom a chcel ho kŕmiť z prska).

Väčšina z našej generácie (25 – 35 ročných) vnímala ako spôsob kŕmenia jedine fľašu (aj v rozprávke o Krtečkovi, keď sa narodia malé zajačiky, tak hrdý tatko zajac dobehne rovno s fľaškami. Kde asi tak na to prišiel!). Dojčenie sme videli málokedy.

Možno teraz máme šancu uľahčiť situáciu našim deťom. Nielen dcéram, ale aj synom. Nie som extrémistická zástankyňa rovnosti príležitostí, a nechcem naznačiť, že chlapi by mali dojčiť J. Ale skúste si spomenúť, ako často ste polemizovali ohľadne dojčenia s vašimi partnermi. Koľko ste vysvetľovali a obhajovali.

Ak budú naše deti vnímať dojčenie ako niečo prirodzené, možno sa vyhneme tomu, aby o 20 rokov niekto riešil rozličné generačné názory (jasné, že ich niekto riešiť bude, veď vždy „tá mladá generácia“ niečo vymyslí). Možno potom budú ženy počas dojčenia zažívať viac podpory a pochopenia a nebudú musieť až tak „bojovať“.