Jonatán a ja - mesiac dvadsiatyprvý | Denníček Jonatána | Zo života

A zas sme kúsok väčší – až tak, že ľudia, ktorí nás s kočíkom, či len tak stretávajú po dlhšom čase, sú mierne v šoku: koľko má malý? No, oficiálny počet mesiacov sa im zdá malý. Podľa mnohých – napriek poctivému členstvu v bratstve mlčanlivého vlka – vyzerá na vyše dva roky.

Rodové danosti

Kým sa okolo perú teórie rodovej rovnosti, my v praxi zažívame, koľko toho náš benjamín podedil a nielen po nás. Už som sa zmierila s tým, že mám doma ďalší kus dieťaťa, ktoré beží cez celý byt pri prvom začutí lokomotívy na trase Galanta – Trnava a späť. Oči mu svietia a nejde ho od okna odlepiť dobre dlho. Tak neriešim, že v kuchyni a spálni je to sklo oslintané úžasom a opackané najmenším parametrom ruky – vlaku sa predsa musí kývať! Niekedy stojím v tichu za Jonom a ešte tichšie sa pýtam môjho milovaného starého otca Tomáša, či toto tušil a či sa na tom v nebi rovnako zabáva, ako my. Bol to jediný železničiar v širokej rodine.

Vlaky odšumia a Jon frčí k ďalším svojim vášňam: napríklad ku kresleniu. Akonáhle kdesi zbadá kúsok papiera či nájde čosi píšuce, (pri vzťahu k poriadku našich školákov je tá pravdepodobnosť vysoká), už žobre o chýbajúcu časť a hoci aj na zemi, robí tie svoje prvé čiary a kolá, potom musí niečo nakresliť mama alebo ktokoľvek, kto je v dosahu. Je z kreslenia celý paf, ja som menej bola nadšená z jeho pokusov popísať mi perom dvere na záchode. Našťastie, Vojtovi sa to podarilo vyčistiť.

Zažívame s ním aj zábavnejšie kresliarske príhody: keď som minulý týždeň bola po Annu na výtvarke, Jon v kočíku začal protestovať, že kým ona dorábala posledné detaily temperou na výkrese, on nemal v ruke nič. Musel z kočíka von, usadil sa pani učiteľke na kolená a spokojne čmáral.

Ďalším hitom sú knihy.

Všetky. Aj noviny. Aj letáky. Aj krabica od mlieka. Všetko, kde je čo len jedno „A“. Číta babätkovsky rýchlo, trošku pomalšie, keď sú tam zvery a ešte pomalšie, keď tie zvery sú psy. Lebo tie sú stále hitom. Akurát som musela odstrániť z dosahu to, čo sa dá potrhať, lebo skúša rozobrať na každej knihe prebal prilepený o obal knihy v domnení, že je tam ešte niečo a niekto to tam schoval. Takže gény sú v poriadku, dieťa je jednoznačne naše.

Vyplýva to aj z kamikadze spôsobu pohybu, maximálne rýchleho, mrštného, milujúceho tanec – ako dnes, keď sme popri preberaní prádla do práčky stihli konkurovať všetkým hyper drahým hudobným kurzom pre špuntov a vystriedali sme sa popri zapínaní práčky so všetkými rytmickými nástrojmi (kúpiť ich pre vrabce bol najväčší zásah výchovy) vrátane spevu a tanca. Inak, Jon je neuveriteľne rytmický aj bez môjho zásahu (ja môžem len spievať, hrá zásadne sám) a taký triangel napriek rotácii na ušku nite zvláda na jednotku. Horšie je to s jeho rýchlosťou, samostatnosťou a vymýšľaním v kuchyni – a tak som sa po jednej hrči (nazvala som to posledný jednorožec) a druhej modrine na brade rozhodla, že do domu viac lavice k stolu nechcem. Či to bude ale výhra, netuším – otlčie sa asi inde.

Nerozprávame,

aj to je asi génmi. Ja som toho moc za mala nenakecala, môj drahý má úsporný režim aj teraz. V tomto sa vzorne podal na svojich bráchov, teda na väčšinu, aby som neublížila Vojtovi. Snažíme sa všetci pomaly rozprávať, veľa čítať, ale zatiaľ sme dospeli len k tomu, že pribudla ďalšia veta: „Mama, toto je be!“ a ešte zvuk, ktorý označuje kravičku a leva. Tak čakám a je mi jedno, že bude potom utáraný ako Fero dodnes. Už by som si s ním počas týchto dlhých dopoludní aj pokecala, aj keď špunt očividne všetkému rozumie a perfektne na výzvy a usmernenia reaguje, niekedy síce inak, ale – komu by sa chcelo ísť spať, alebo nebodaj – čo je Jonatánov mord – umývať zuby!

Pokrok nastal s jedením.

Ak som mala pocit, že Jon bude rovnako nízkorozpočtový ako Vojto, dáko sa mi dieťa napriek dvom zubom v háji rozjedlo. Akoby chcel dohnať všetky resty papravé a vyhadzovacie, čo už je teraz skôr výnimkou. Dokonca sa dá celkom na neho pozerať, aj keď je redší termix. Práca s lyžičkou sa zjavne zlepšila, s polievkou sa ale trápi len dotiaľ, kým nepoje to väčšie a naberateľné, ostatné pekne krásne zo svojej misky – vypije. Zaručená finta sa volá kompót, vtedy zje aj to, čo možno až tak veľmi neľúbi.

A – čo ma dostáva – uvedomuje si odchody a príchody, aj svoje: keď ide von, vždy ma objíme a dá mi pusu a tvári sa, akoby šiel na mesiac na Mesiac, dôležito, vážne a nadšene, že sa ma na chvíľu zbaví. Takže maminkár je zdravý a na sukni mi obesený neostane. Leda na prse, to si teda vziať nedá.

… a ja…

Žijem si pri Jonatánkovi také to svoje babie leto. Vyhrievam sa na nádherných lúčoch neskorého materstva a cením si každý okamih. Až tak, že mi je jedno, čo nestihnem. Niekedy je toho dosť, našťastie, sme už takí veľkí všetci, že to neriešime a vieme prežiť – Jonatánova prítomnosť je pre nás viac, ako vygľančený byt.

Akurát si tak uvedomujem, že už nemám devätnásť, aby som prečítala do rána celú knihu a potom fungovala na 100%. Nejde to. Naučila som sa počúvať telíčko a pekne padám podľa jeho stavu do postele vtedy, keď to cítim. Preťahovanie po polnoci je zriedkavé, a každé jedno cítim ešte týždeň. Dokonca aj na svadbe pred dvoma týždňami (aj s Jonkom ako družbom) sme vydržali len potiaľ, pokiaľ náš poklad a šupovali sme na hotel. Paradox je v tom, že napriek odkrúteným x-čardášom s Jonkom na rukách ma nohy ani kŕčové žily vôbec neboleli. Takže: ešte!

Oceňujem, že napriek veku sa moja basketbalová rýchlosť, presnosť a mrštnosť nestratila, čo je super nielen pri Jonatánovi a jeho rýchlosti v potrebe zásahu, ale aj pri našich puberťákoch, kde občas nie je pacifistický postoj môjho drahého namieste. Niekedy stačí len pár hmatov z karate, čo viem od bráchu, do vzduchu a situácia sa značne stabilizuje. Asi som akčná matka. Ale nech. Aspoň si žijem svoj život taká, aká som. Je to fajn, lebo viem, že mi môj drahý drží chrbát. A že sa tak nádherne dopĺňame. Odporúčam mať doma dobrého chlapa.

Majdalenka Apolenka.