Jonatán a ja – mesiac dvanásty

A je to tu!  Náš drobček má jeden rok a mne sa to zdá ako včera, čo som volala s kvapkajúcou plodovou vodou Mati, aby ma prišla zaviesť do pôrodnice. Všetko, čím sme si za ten rôčik prešli, mám pred očami ako film a stále sa mi to zdá ako včera… Čas neuveriteľne letí.

Jono, nono!

A vidno to najviac na tomto našom špuntovi: už to nie je to rozkošné, spinkajúce babatenko… ani kopkajúci a smejkajúci sa braček… z neškodného ležiaceho či sediaceho tvorčeka sa stal spoluaktér virvaru v našej domácnosti a na to akosi mnohé z našich detí neboli napriek mojim výzvam pripravení.

No, nebeháme ešte – ale rýchlosť štvorkovania je neuveriteľná a normálne budem sklamaná, ak tento špičkový výkon raz zabudne kvôli chodeniu po dvoch . Obkračujeme všade, kde sa dá a stabilita na dvoch je dosť veľká na to, aby sa náš pokladík mohol sústrediť na to, čo všetko sa dá otvoriť, vyhádzať, potrhať, požuvať, naťahovať a inak sondovať.

Obeťou sú najčastejšie šuflíky s učebnicami a zošitmi, ktoré sme deťom len vlani zadovážili pod pracovné stoly a z ktorých si – ako inak – rovno stratili kľúčiky, ako dobre, že šufle boli v stave otvorenom. Len teraz je námatková kontrola vykonávaná veľmi často – a nie vždy za prítomnosti majiteľa. Čo ma ale ako mamu neskutočne teší, je fakt, že vďaka tomuto počinu Jonatánovmu sú školské šuple upratované minimálne raz do týždňa, lebo niet pomoci ani spásy.

Horšie je, že výskumník Jon objavil v kuchynskej linke skrinku s elektrospotrebičmi a očividne je zaťažený na všetko, čo má šnúru a strká sa to do tých dvoch malých dieročiek. (Tie sú už pre istotu všetky zas zaslepené). Keďže mám nový mixér, nejako ho musím furt presviedčať, že toto nie je vhodný priestor jeho objaviteľských snáh, nehovoriac o tom, že tam je odložený aj tyčový, čo by nemuselo skončiť dobre. Tuším znovu pôjdem kúpiť záklapky na skrinky a dúfam, že budem úspešnejšia, ako pri pokuse zablokovať vyjedanie chladničky pred 5 rokmi, kedy sa vtedy náš najmladší Vojtík naučil otvárať poistku na chladničke prvý a potom ju pre istotu aj zlomil…

No a samozrejme, čo je na zemi, je jedno či je to jedlé alebo nie – to predsa patrí do pusy! Jeden z posledných objavov je aj smetný kôš a jeho obsah, čo nás už vôbec neprekvapilo, na rozdiel od jeho súrodencov, ktorí boli mierne zhrození. Len sme tak sucho skonštatovali, že genetická línia sa neporušila a že vidno, že každé z našich detí má v sebe potencionálneho bezdomovca s najvyššou ambíciou prežiť. Takže smetný kôš sa musel presunúť o nejaké to poschodie vyššie, čo ho asi zachránilo na pár týždňov – lebo po zúfalých snahách sa nášmu pokladu podarilo  naučiť sa vyliezať na všetky postele. Zliezať ešte nie, takže ak je v Tatrách horská služba, tak ja robím materskú SBS za chrbtom milého synáčika. 

Vzorná životospráva

Spinkáme pekne už dvakrát za deň a stále zväčša pri mliečku, hoci sa nám už stalo, že sme sa uhajali aj po nadudaní na posteli – keď mladý muž nevedel, ako sa to robilo doteraz a netrvalo to ani veľmi dlho. Odhliadnuc od faktu, že som mu šla vzorne príkladom… a zobudila som sa aj bez dojčenia (seba sa) až ráno. Zuby nás momentálne nestrašia, tak máme také celkom pohodové obdobie.

Objavujeme nové a ďalšie chute, aj keď vyzerá to tak, že máme doma ďalší „nízkorozpočtový“ kus na jedenie – teda, okrem cmúľania maminkinho mliečka. Kontrolné váženie na poradni zostalo na tej istej úrovni ako pred mesiacom – ale na vine mohla byť aj nepekná viróza a prvé antibiotiká k tomu, pri ktorých náš poklad okrem toho mliečka nechcel jesť nič. Doháňame to teraz a statočne, dokonca sa mu zapáčilo na maminkinom lone a papať z jedného taniera – ešte šťastie, že tato zabúda soliť.  Všetko však pridávame pozvoľna a pomaly, aj keď samozrejme protesty sú…

Šašo

Takto volajú svojho benjamínka jeho súrodenci a sú z neho stále rovnako unesení napriek tým jeho námatkovým kontrolám. Jon sa smeje, zabáva, oči mu blýskajú nadšením a keď to spojí so svojím bababa či dada a tlieskaním a vášnivým pohupovaním popri akomkoľvek speve či hudbe, o šou je postarané. Horšia šou nastáva, keď sa Jonkovi niečo nepáči alebo je premávka natoľko hustá, že nemá šancu pohybu… Oplieskanie kohokoľvek (sebaobrana teda funguje v dosť skorom štádiu  ) a zúrivé „néééééééééééééééééé“ a „éééééééééééééééé“ (samozrejme vo forte) dáva najavo, že Jon si teda po hlave skákať nedá. Inak je oproti svojim starším oveľa citlivejši a fajnovejší a všetky rany musí okomentovať a niekedy aj pofúkať či rovno zamliečkovať mama.  Najkrajší je šašo ráno, keď sa zobudí a vyspevuje si so širokým úsmevom v posteli, vyobjíma sa so všetkými, ocmúľa ocka a mňa… to sú tie okamihy, kedy by sme si ho nedali vziať  za nič na svete – a vlastne ani inokedy nie.

Rok sme oslávili na dvakrát – a v deň „D“ ho jeho veľká sestra nosila na koni a urobila oslávencovi kráľovskú jazdu po byte za nášho hurónskeho „hurá“, z čoho bol Jonatán úplne vo vytržení – napriek tomu, že bola hodina, o ktorej bežne už balí do ríše hajaja. Rovnako mu chutila torta z piškót a aj tyčinky, ktoré nie sú bežnou súčasťou stravy…

No a ja…

Zápasím s meškaním stavby, s navrátenou psorkou – našťastie len vo vlasoch, s neskutočnou únavou a pocitom, že tohto roku teda nestihnem napiecť ani polovicu z toho, čo vlani na Vianoce – a to sme upratovanie zvládli len vďaka vojenskému systému v túto sobotu…  Nejako ma to zas zmáha, rovnako ako prechodené virózy popri deťoch plus skombinované nejakým tým babským zápalom na spodných poschodiach. 

Cyklus si so mnou robí čo chce, a pravdu povediac, pri mojom systéme „dojčím v noci – zaspím“ a „ranný syndróm Šípkovej Ruženky“ nie je veľmi šanca na nejaké manželské úlety, čo ako by sa nám žiadalo. 

Teším sa však z toho, že sa mi podarilo po roku vytiahnuť, naladiť a prebrnkať gitaru a že je Jonkovi nejako povedomá . Teším sa aj z toho, že všetko, čo mi bolo dobré na jar, mi teraz padá, ale neteším sa z toho, že som si zatiaľ nestihla kúpiť žiadne schopné teplé nohavice, ktoré by zodpovedali môjmu vkusu – a peňaženke. Teším sa aj z toho, že sa mi darí vyrábať kadejaké scrapbookingové drobnosti a že tento víkend som sa blysla novučičkým vyrobeným maxifotoalbumom… A aj z toho, že dnes po kontrole všetkých, od septembra naškrečkovaných darčekov, som v absolútnej pohode – už stačí len nejaká drobnosť mojej láske a nebudem sa – paradoxne – prvý rok hanbiť a naháňať niečo na poslednú chvíľu. Byť limitovaná je niekedy veľmi dobrá návnada – aspoň pre mňa, lebo mňa nejako tie obmedzenia štartujú dopredu do neuveriteľných výkonov. 

A inak, ako sa darí vám?

Majdalenka Apolenka