Jonatán a ja – mesiac pätnásty

Tak sme si tento mesiac s mojou polovičkou vtipne vzdychli: „Siedmy pokus o flegmatika v rodine sa nepodaril.“ Ba čo viac, náš malý drobec má pekne také prejavy, ako majú dnes jeho veľká sestra a brácho rovno pred ním, všade známi ako riadni cholerici.

Minimálne druhé zrozumiteľné slovo je antiflegmatické: a je to jednoduché „niéééééééééééééé“.

Raketka

Rovnako, ako po štyroch, sa Jonatánko rozbehol po dvoch – behanie mu stále robí radosť a každého pol metra navyše priam svieti od nadšenia.

Samozrejme: keď to ide aj rovno, musí to ísť aj smerom hore a dolu.

A tak máme doma nielen horolezca, ale aj prieskumníka, takže zas nastáva nová éra a nová rekvalifikácia bezpečnostných pracovníkov – teda najmä mňa. Znovu ľutujem, že máme v kuchyni dve kuchynské lavice, ktoré síce nevŕzgajú, keď na ne deti sadajú a ešte žijú, ale zato sú dostatočne pevné aj na to, aby na nich Jon robil svoje prvé akrobacie. No a z nich je to len kúsok na stôl a nad stolom predsa visí tá krásna lampa! 

Na lampy je inak Jon zaťažený a po každom zasvietení úplne žasne, znehybnie a je celý uveličený z prúdu svetla. Viac mu ale vadia, keď spí, a to aj nočná lampička, takže sa učím ďubať do počítača v noci v našej pidi spálni len pod svetlom monitora, aj keď mi polovička už sľúbila, že dostanem priamo lampičku napojenú do pc. 

Najnovším objavom ale je niečo iné: a to je to naše WC. To, že ho fascinuje splachovanie, by som ešte brala, ale Jonatánko pri nadšení z vody nehľadí na dospelácke zaradenie a hygienické norny a tak v nestráženej chvíli sa veru aj v záchodovej mise pekne poumýva. Potom ho samozrejme umývam ja – tak ako to má rád poctivo mydlom, na kolenách, vyutierame, pohráme sa, čo ale samozrejme znamená byť v merku a pekne kúpelku zatvárať.

Zrušili sme akékoľvek detské kaše a Jon papá, pokiaľ sa dá, s nami. Teraz cez prázdniny dokonca vo svojej kompótovej vášni a v istote, že v tých sklených fľašiach je len ovocie, čo je jeho mňam, drankal odo mňa cviklu s chrenom a nedal sa odbiť. Reakcia bola horšia, ako keď zahryzol v nadšení do čerstvo ošúpanej cibule. Neprekáža mu však už ani cesnak v jedle, čo nás teší, lebo na cesnak sme zaťažení.

Po prvý raz sme tento mesiac ponúkli Jonkovi kravské mlieko… nie žeby ho miloval, podozrenie, že to jeho je predsa iné ako to naše „hnedé“ kakao má veľké, ale vypije.  Bojujeme stále aj so systémom jedenia a ja stále žasnem nad rozdielnosťou detí: náš František v jeho veku už spôsobne jedol lyžičkou, kým tento náš drobec lyžičku používa na kadečo, hlavne na to, aby s jej obsahom veľkodušne natieral svoju sestru vedľa seba. Ale hádam aj tu jeho čas príde. Nadôvažok premýšľam, ako zrušiť jeho blbý zvyk: ak už má dosť alebo mu nechutí, jednoducho všetko zmetie z pultíka na zem… 

Okrem iného sa tento mesiac zamiloval do psov vďaka návšteve u našich kamarátov a tomu, že ho vytrvalo obiehal ich malý ratlík – a Jon potom jeho. Doteraz sa smejeme, že možno preto Jonkovo havkanie má také fistulové prevedenie, lebo presne zodpovedá štekotu ratlíka… A tak v knižke teraz prednostne hľadáme hava a neha z Jona doslova kypí…

Už vieme spať aj bez mliečka, ak sa nám nezadarí pri maminom prsku. A netrvá to ani tak dlho. Horšie bolo, že nám pekne teraz liezli po dlhom čase zuby, a hoci som stále hmatala trojky, nakoniec som zistila, že sa tlačia tie ďalšie. Ohryzená som bola ako koliesko salámy na oboch stranách, natierala som sa vo dne v noci, ale konečne pred dvoma dňami zub vyliezol, Jon znovu pije slušne ako zvyčajne a spí bez 20 prestávok na dojčenie a mrnčania zo spánku.