Jonatán a ja – mesiac piaty

Čas neuveriteľne letí – a na našom drobcovi vidno jeho posun nádherným spôsobom. Každý deň sa učíme niečo nové, sme šikovnejší alebo objavíme kúsok toho obrovského sveta. Jonatán vpíja všetko nové s otvorenými očami (aj ústami ; ) a my všetci s ním.

Prsty a pohyb

Toto sú asi dva najzákladnejšie posuny za náš piaty mesiac. Pozorovať nášho malého všetečníka, ako sú jeho pršteky a jemná motorika zo dňa na deň lepšie koordinované, je zázrak a divadlo na pokračovanie. Deti majú neuveriteľnú radosť, keď sa Jonkovi podarí potiahnuť ich za nos, vlasy či ucho a povzbudzujú ho, aby to skúšal znovu. Horšie je, ak svoj úchop – a silu má drobec riadnu – skúša na tatovej bohatierskej hrudi, ja som to už vzdala a svoje kučeravé háro nosím poctivo vypnuté, náušnice zas poputovali do svojej krásnej krabičky, kde čakajú na svoj deň. Prečo si ale náš lapaj tak rád chytá svojho vlastného vrabčúrika, netušíme – ale podarilo sa nám (okrem kúpania zatiaľ) zabaviť ho obalom z „ritkových“ utierok, ktorých zvuk sa mu veľmi páči rovnako ako fakt, že dokáže udržať vo svojich labkách niečo také veľké.

Ak už prsty, tak nielen svoje si rád obzerá

fascinuje ho akákoľvek ruka, pričom – okrem teda maminkinej a tatovej – patrí k top ten aj ruka nášho staručkého, 95-ročného pátra Jožka. Pravidlom na každej omši je, že títo dvaja – naše malé veľké dieťa a páter Jozef, veľké malé dieťa – sa spolu prehrajú a preusmievajú od začiatku do konca. Majú sa radi…

Jonove pršteky samozrejme najskôr skončia v puse – presne tým rozkošne labužníckym bábätkovským spôsobom, ktorým si, čo ako čerstvo najedený, cucká svoje dva prsty a očká mu beťársky svietia…

K objavom tohto mesiaca patrí aj pohyb – a to okrem toho, že sa už prevracia do hociktorej strany a je jedno či na bruško či na chrbát ako blesk. Naučili sme sa – plaziť. Presne tým „dážďovkovým“ pohybom, až mala pani doktorka na poradni z toho zábavu, keď jej to predviedol. Ešte viac sa tešila jeho parametrom – deň po piatom mesiaci vážil 7960 gramov a meral 70 centi. Položila som ho doma na posteľ a zavolala jeho veľkú sestru. „Pozri sa na neho,“ hovorím, „dobre sa pozri… Je len o málo menší od teba, keď si mala rok. Ty si mala v roku 72 cm.“

V autosedačke je už ako doma a pochopil, že nie je len na spanie. Cestuje rád, hlavne, ak mu deti z druhej rady robia opičky. Horšie bolo, že z posledného veľkého výletu na víkend sme si priviezli aj pre neho hnačku, horúčku a sople, pre ktoré sa nám jeho krásny smiech a záľuba v speve vrátili až o pekných pár dní po skončení…

Vlasy, vlasy, vlasy…

Padajú, a tak je lepšie sa ich nedotýkať. Nemôžem ich momentálne ani dofarbiť, napriek tomu, že som napoly šedivá a môj drahý mi konečne uveril, že je to tak. Psorka občas ešte blbne, aj keď už si balí kufre aj z posledných miest vo vlasoch. Nehovoriac o tom, aké je super mať ich celý deň vypnuté, a tak premýšľam nad skrátenou verziou, ktorá by vzala všetky problémy s három útokom. Stále sa mi chce spať – lebo sa mi zas nedarí zdriemnuť si s Jonkom cez deň a dni sú u nás stále rušné. Káva nezaberá, takže ju nepijem.  O to viac si dávam pozor na iné pitie, lebo naša vodovodová je železitá a každý glg znamená „prieser“ až do vrchnej časti trupu. Lepší je čaj alebo minerálka.

Astma je neuveriteľne ticho,  a ja ich obe so psorkou zbytočne neprovokujem, to znamená, že čokoládu  závidím.. ale za to škrabanie mi to nestojí.

Telíčko sa spamätúva, napracem sa do normánych riflí, akurát, že teraz vidím, ako som sa pekne rozjedla pred Jonkovým tehu – tie kilečká na brušku sú nejako zafixiované a potrebujem sa ich zbaviť. K cvičeniu sa mám však tak, ako slimák k šprintu… môže čo len rotana stáť mne naprostred cesty.

No a mám už lístok na výber zdravotnej dokumentácie, aby som mohla ísť k inému gynekoloogovi a mať za sebou konečne tú kontrolu po pôrode. Už sa len odvážiť vkročiť tam, kde sa mi nechce…

Majdalenska Apolenka