Jonatán a ja - mesiac sedemnásty | Denníček Jonatána | Zo života

Pozerám na svoje dieťa, ktoré sedí v kočíku, nohy mu visia až po zem, a premýšľam: je nadpriemerne veľký?

Teda, to je prvá veta, čo o ňom každý človek povie, keď ho vidí. Isté však je, že Jonatán zas kus podrástol , zas sa niečo nové naučil a zas sme niečo odžili v dobrom aj zlom.

Hore a rýchlo

Kočík síce ešte stále ľúbi, aj dlhé prechádzky v ňom, kedy komentuje hlavne milované vtáčiky a rovnako milované vlaky (zrejme rodinná chalanská genetická úchylka z čias ešte môjho starého otca, poctivého doživotného výhybkára).

Horšie je, že nejako neviem pochopiť, ako mohla v tomto šporťáčiku, kúpenom z druhej ruky, voziť tá teta svoju dcérku vraj do 5 rokov… Jon má sedemnásť mesiacov a nohy aj pri dobrom usadení nám končia pár cm nad zemou. Takže sa budem musieť zas poobzerať po nejakom kočíkochode, a riadne ho vyskúšať, nech má nohy v pohodlí.

Ak nie je náš zázrak v kočíku či v autosedačke (och, vymyslite niečo na uspávanie vrtuliek v aute bez mliečka a mamy za volantom!), mám čo robiť. Je totiž riadne živý a neposedný, všetko ho zaujíma a všetko chce skúsiť.

Najnovšia vášeň nášho drobčeka sa volá schody.

Nielenže bežne počas omše obeháme schody vedúce do oratória hore a dolu, ale už mi bežne ujde aj za dvere bytu, ak sa veľkí pozabudnú a už som ho veru našla vyštveraného o poschodie vyššie – ako inak, v pyžame. A to sa celkom teším, že som to zistila skoro a že sa vybral len hore. Čo by s ním spravila cesta pešo zo šiesteho dolu a ako by to dopadlo… Pre pochvalu ale musím povedať, že Jon parádne šľape a pri troške sústredenia mi ako jediné z detí pekne strieda na tých schodoch nohy.

Už vie, že ponožky patria na nôžky

Nádherný je, aj keď sa do všetkého oblieka a už vie, že ponožky patria na nôžky a že musí trafiť do tej dierky, čo sa tak čudne pred ním schováva… to isté platí o topánkach, tak to radšej skúša na väčšom prevedení, ideálne na tatovom.

Vie aj to, čo znamená ísť spinkať do pyžamka, vykúpať sa, papať… na všetko krásne reaguje a beží na miesto činu, hoci teda ešte stále toho moc nenarozpráva, ba dokonca zrušil aj to svoje všeobsažné „be“ a čokoľvek, čo treba, si pýta iba výrazne vysloveným „A!“ Som trpezlivá napriek zhrozenému zisteniu, že moje dieťa by vraj malo ovládať nejakých tých 50 slov… lebo teda z tohto mraku neprší. Mierne nervy má z toho aj Mária, ktorá nám v roku rapotala ako straka – Jon je inak jej verná kópia v správaní, takže keď jačí a zlostí sa, pekne jej ho donesiem ukázať: „Pozri sa, to si celá ty, keď si bola v jeho veku…“

Veľa toho nenahovorí…

S jazykom, ktorý by mal rozprávať, teda veľmi nehýbeme, ale zato sme pohli s papaním. Dokonca tak, že konečne pri troške dobrej vôle spapá sám lyžičkou termix alebo niečo hustejšie z misky. Samozrejme, že občas vyzerá ako v kozmetickom salóne po nanesení pleťovej masky – aj pred pár dňami som len čosi vybehla z kuchyne a keď som sa vrátila, Vojto sa zabával na svojom malom bráchovi, ktorý bol komplet natretý miláčikom – aj na mihalniciach, vo vlasoch, v uchu a nose… Skúšame piť aj z normálneho pohára a celkom sa mu páči papať vidličkou, takou prdi detskou.

No a hra. Stále ho nebavia jeho hračky, ak teda nerátame pár autíčiek, telefónik a loptu. Najlepšie hračky sú predsa tie, čo má mama v kuchyni, teda hrnce a varechy a tie, čo sú pri počítači, teda papiere a klávesnica. No a potom všetko, čo robia jeho veľkí súrodenci. On nie je predsa žiadne béčko! Spieva a tancuje však stále rád, teraz po výlete u našich si to pekne so starkým rozbalili a tančili každé ráno od šiestej ako najatí… A stále sa smeje, aj očami, aj celým telom…

Konečne posledná stolička…

Z čoho sme nadšení, teda hlavne ja, je fakt, že pred pár dňami nám konečne vyliezla posledná stolička, a tak nám ostáva čakať už „len“ na dve trojky naľavo a bude pokoj svätý a hádam aj väčšie prestávky v nočnom spaní.

Inak sme si pekne odkrútili nejaké tie virózy tento mesiac, precestovali dvakrát pol Slovenska vlakom a dokonca aj autobusom (fu, tie dve hodiny bola riadna zaberačka) a máme za sebou nejakú črevnú šarapatu obaja svorne.

A najviac sa mi páči, že Jon má vedome maminkovské obdobie, kedy je všade dobre, ale akonáhle som v dosahu, príde, objíme sa, vymľaská ma – to ako bozky, a nie a nie odo mňa dolu. No láska na život a na smrť. Pri sústavnom dohadovaní sa s pubišmi je to balzam na sebavedomie…

… a ja…

Ešte stále sa spamätávam zo všetkého, pretože ma po baciloch prisadla pri tej krásnej jari astma. Nie je to tragické, zvládam aj so sprejom a kvapkami, popri dojčení to veľmi inak nejde, ale predsa len sústavné smrkanie a sťažené dýchanie ma unavuje a padám do kolien.

O to viac, že moji „veľkí“ sú veľmi zaneprázdnení školou a žehlením somarín, a tak nemajú (podľa ich oficiálnej verzie, ktorú pravidelne vyvraciam a zasahujem) čas zatiahnuť doma… tak mám každý deň na výber: či budem iba prať, iba skladať, iba žehliť alebo zas len pozerať na narastajúcu kopu obšívania, ktorá už presiahla pomaly moju výšku.

Aj tak sa s drahým utrhneme a ideme len tak od vlaku s drobcom do cukrárne či na zmrzku a je to fajn vedieť, že tí naši veľkí sa už o seba navzájom natoľko postarajú, že si môžeme našu polhodinku súkromia vychutnať v pokoji.

Teším sa veľmi zo záhrady, z toho, že naše jablone presadené v lete kvôli stavbe napriek osekaniu hore a dole prežili a krásne kvitnú… Papranie v zemi mi robí dobre aj napriek boľavým krížom večer.

Pleť mám ako alabaster, až sa čudujem, čo som vždy vyzerala ako večný pubiš. Jediné, čo mi chýba, je týždeň voľna na spanie, týždeň na doriešenie opráv a drobností doma a týždeň na tvorenie, ktoré mám porozkladané všade od maľovania blúzok až po scrapbook… ale aj to sa mi podarí občas v noci utrhnúť, aj keď ráno škrabem zvyšky tafixu zo stola, aby sme sa mohli najesť.

Žerú ma síce poniektorí ľudia (ako blbé, že sú práve tí akože z rodiny), ale na druhej strane sa dejú veci aj dobré – a z toho sa teším, lebo som to ani v päte nemala. Život proste nie je jednofarebný. A tak to má byť.