Jonatán a ja – mesiac šestnásty

S nadšením som vyhodila z kočíka fusak, po dlhej zime a príliš narastenom dietku už obšúchaný o kolesá šporťáka.

A Jon si vášnivo užíva voľna v kočíku i na voľné behanie, ktoré mu konečne viem a môžem dožičiť.

Lezúň vyliezací

Jonatánko nám rastie, ako sa patrí z maminho mliečka a denne naloženej vrchovatej porcie lásky, ktorej sa mu ako benjamínovi dostáva neúrekom. Stále sa ho nevieme nabažiť, hoci už z neho začína byť beťár a nie raz sme mu museli pohroziť, zakázať a „byť zlí“ v jeho ponímaní.

Jon sa dokáže riadne rozčúliť, rozľútostiť a aj sa vysťažovať. Je smiešno-vážne vidieť ho, ako sa ma pokúša s tou svojou prdi slovnou zásobou informovať, aká krivda sa mu práve prihodila. Rozčuľuje sa úplne stobodovo: rozhadzuje rukami, roní slonie slzy a reve ako tur. No a čo je najkrajšie, nechce sa nechať utešiť žiadnym poláskaním či pritúlením – jediné, čo na neho určite zaberá, je odpútanie pozornosti niekam inam alebo jednoducho ho nechať, nech nemá obecenstvo. O to viac, že obecenstvo, teda Jonovi spanilí starší súrodenci, sa pri jeho sťažovaní smejú do popuku a jeho to vytáča.

Niekedy sa už však rozčúli aj mama: lebo keď mi môj lapaj trikrát za sebou pretočí koliesko na práčke (však áno, odblokovať detskú poistku nie je žiadny problém pre neho) a mne práčka perie čudne alebo neperie nič, to už ma nebaví. A tak je striktný príkaz: zatvárajte všetko, kde je ohrozenie Jonových výčinov. Horšie je, že pribúdajú nám všade gumičky na skrinkách, aby sa nedali otvoriť a lepiace pásky tam, kde nejde použiť gumička. Už sme jednoducho odvykli po Vojtíkovom dorastení, že budeme riešiť špuntácke úlety pri prezeraní fliaš zaváraním v špajzi v kuchyni či zrejme ekologickom kúpaníčku sa v záchode.

Horšie je to s miestami, kde sa nedá použiť ani gumička ani lepiaca páska. Ako zabezpečiť, aby neliezol na stoličku a zo stoličky na stôl, to celkom neviem, ak nechcem, aby sme vyzerali ako v bare ráno, keď teta upratovačka robí z neho ľudské obydlie a vyloží si „židle“, že bych umyla… No a to v posledné dni zistil, že lezenie pôjde lepšie, ak sa poštverá po poličkách a teraz usilovne trénuje onen správny pohyb pokrčenia kolienka. Už len dúfať, že kým sa to naučí a použije, dostane viac rozumu, ako má teraz. Bolo by to fajn, lebo už chodí len po dvoch a aj to rýchlo, ako blesk, aj keď aj týmto spôsobom presunu sa mu zadaria nejaké tie úrazy, ako inak, len na svoje zakliate pusové miesto.

Inak, máme doma určite vášnivého futbalistu alebo basketbalistu: normálne žasneme, čo dokáže robiť s loptou, ako ju suverénne hádže alebo do nej kope. Odhliadnuc od Filipa, ktorý so svojím aspergerom je aj pri futbale decentný, ani jeden z našich chalanov v jeho veku taký drive s loptou veru nemal. Len – hádame sa, čo je pre Jona viac, či lopta alebo hudba, lebo pri oboch sa dokáže doslova utrhnúť.

Len sa na ňom dobre zabávame pri jeho pokusoch rozprávať: okrem toho, že už jasne príde a osloví ma cieľavedome „mama“, a že sa vedome pýta „de je“ a iné drobotiny, máme jedno „univerzálne“ slovo či hlásku, na ktorého pôvod, obsah či náplň sme zatiaľ neprišli. Všetko, čo nevie pomenovať, (a je jedno, či je to kladné alebo záporné, či sa pýta alebo konštatuje fakt) je „be“. A ešte jednu vášeň má: umývať sa. Mohol by to robiť od rána do večera. A mohol by tým nakaziť aj našich pubišov.