Patrím k ľuďom, ktorí majú od narodenia túlavé topánky. K mojim najmilším veciam patrí vietor vo vlasoch, dážď na tvári a bosé nohy na ceste. Som zvedavý neposeda a môj drahý – nehovoriac o našich deťoch – nie sú o nič horší.
Ísť niekam len tak, to je tá najlepšia odmena. Pravda, hlavne kvôli deťom a práci môjho drahého to naše túlanie sa musí byť predsa len trochu časovo organizované, ale predsa len – šeď vyjazdeného asfaltu či hnedý kúdoliaci sa prach z chodníka sú pre mňa stále krásne.
Vpíjam krajinu očami a stále objavím niečo nové, niečo, na čo neviem zabudnúť.
Horšie je, že neviem zabudnúť ani takú perlu, akou je …
balenie
Áno, myslím presne ten okamih, ktorý spôsobí nenápadné vyparenie sa manžela, zaneprázdnenosť detí a vašu nechuť pustiť sa do toho.
Balenie na dovolenku alebo kamkoľvek je rovnako ťažké rozhodnutie, ako kúpa cenín na burze. Tiež mi tečie pot cícerkom a som nervózna.
Zbaliť našu bandu niekam nie je žiadna sladkosť, a to napriek tomu, že ztí starší už predsa len čosi sami spravia a do batohov naložia. Treba totiž prekonať niekoľko nástrah:
- Odhodlanie natlačiť do kufra vášho auta celé skrine.
- Po zamietnutí prvého bodu vyradiť iba tie veci, ktoré neberiete, aby bola batožina aspoň trochu menšia.
- Pocit, že na dovolenke bude porucha všetkého, a tak tam za ten týždeň zažijete mráz, sneh, horúčavy, prudký vietor, neprestávajúci dážď, nečakanú búrku a iné „radosti“.
- Intuíciu urobiť si z dovolenkovej prechádzky – to je jedno, že či jej dĺžka je od dverí hotelovej izby po jedáleň alebo je to aj komplt korzo – prehliadkové mólo. Zbaliť tie najkrajšie veci…
Tieto a iné absurdnosti sa rodia a pribúdajú v tým šialenejších kombináciách a variáciách, čím viac zúčastnených osôb je potrebné pobaliť. V okamihu, keď už končíte zásobu prepravných obalov a váš ocko končí so zásobou tolerancie a trpezlivosti, si vaše dietko č. xyz spomenie, že si veľmi túži vziať poslednú spoločenskú hru o parametroch 70 x 30 cm…
Auto sa rozťahovať nedá a tak ste vďační za zlostné pribuchnutie autom vašej polovičky..
Dovolenka prebieha, ako má. Všetci sú happy a astmosféra výborná.
Okamih zlomu prichádza, keď nad otvoreným kufrom konštatujeme paranornmálny jav: kufre sa po dovolenke zmenšujú.
Za nič na svete – bez rozdielu auta – tam nie je možné vopchať to, čo tam bolo pri príchode….
ale neboj, zina, chodili sme tak veľmi dlho… auto máme len necelé dva roky… odchodila som si všetko pešo, stále tehotná, dojčiaca, s babyvakom vpredu a batoh vzadu ako svet… šli sme na dovolenku so štyrmi deťmi v dvoch ruksakoch /!/ a kamaráti sa nás pýtali: na výlet, na výlet? A my? hej, na taký týždňový…
Tak aj o tomto by stalo za to napisat
Ked sme mali este male auto, v pohode sme sa s dvomi detmi nabalili na dovolenku a do kufra sa musel zmestit este aj velky hlboky kocik. Teraz mame auto s najvacsim kufrom vo svojej triede, kocik uz davno nepotrebujeme a napriek tomu chodime na dovolenky tak, ze pri soferovani nevidime cez zadne sklo. Balenie trva hodiny a hodiny a ja mam po nom pocit ako po celodennom okopavani zahrady. Dost ma to stve, ako sme spansteli. Takze som si dala ulohu pripomenut si balenie z mladosti, ked sme stopom obehli Europu s batohmi na chrbte. To sme boli zbaleni za 5 minut, v batohu bolo len to najnajnutnejsie a prezili sme bez ujmy.
Ja len male odporucenie – nemyslim v zlom Skuste ist parkrat na dovolenky bez auta – starsi si musia niest veci sami, mladsim sa berie len naozaj nevyhnutne a balenie do auta sa potom stane hrackou…