Ešte mám v živej pamäti kruto ladenú, použijem najjemnejší výraz, hádku jak sviňa, made in naša rodinka. Ústredný motív drámy vystihujú tieto slovné šperky: tak trochu krkavčie „toto je poslednýkrát, čo sme vás zobrali so sebou,“ kontra trochu dosť silácke „už v živote s vami nikam nepôjdem.“
Rok čo rok
Rok čo rok sme sa v dobre aj zle mienenej výmene názorov obdarúvali podobnými skvostami, všetko bolo čierno-biele a definitívne, všetci zlí, ak nie horší, a rok čo rok sme napriek všetkému a všetkým znova balili kufre a vyrážali na onú nervácku akciu, zvanú rodinná dovolenka.
No a tento rok sa nám to „konečne“ splnilo a balenie sa nekoná. Aspoň nie spoločné balenie. Nejde o nejakú trápnu vendetu, či vybavovanie si účtov, iba do toho prišli iné plány, ktoré prelomili ocov slávny výrok: „To len ja chodím všade s vami ovešaný ako vianočný stromček.“ Nahradil ho nový, zase z ocovej dielne, a to, že sa ideme „hrať na dospelé.“
Hru na dospelosť
nechám zatiaľ tak, lebo neviem, kto pozná pravidlá tejto hry a o čo v nej vlastne ide. Viem len to, že mojich rovesníkov nerobí dospelejších nechuť ísť na dovolenku s vlastnými rodičmi, nerobí ich samostatnejších a nezávislejších to, že zostanú „strážiť“ prázdny byt.
Podľa mňa je ťažšia cesta byť spolu pohromade, od rána do večera, všade len mama, oco, sestra jedna, sestra dva, mama, oco, sestra jedna, sestra dva, mama, oco, sestra jedna, sestra dva, skrátka ponorková choroba na predpis a telenovela charakteru ležatej osmičky v jednom.
A keď vravím „ťažšia“ cesta, nemyslím tým (a teraz budem ironická), že veď to nejak zvládnem aj s mojimi drahými geriatrikmi, hlavne, že sa budem potápať na Hawai alebo jazdiť na koni krížom-krážom Novým Zélandom…
Náš pobyt
v menej zvučnej destinácii bol totiž multifaktoriálne podmienený (aké dobré slovo, čo?). Každý člen musel niečím prispieť, a najmenej rečami. Zo skrine sa vytiahla krabica od topánok, polepila sa premotivovaným plagátom, v strede sa urobila diera a hybaj tam s každou korunou, aj keby mala byť zarobená na ulici (teraz narážam na to, že sme so sestrami v snahe zaplniť krabicu párkrát na ulici stáli, ale zarábali sme si spevom, nijako inak).
Vo voľnom čase sa našim povinným čítaním stali letáky z hyper, super a iných mega marketov, takže za krátku dobu sme bývali expertkami v poznaní najakčnejších akcií z akcií (ale kým od nás nikto nechcel sledovať vývoj na burze s cukrovou trstinou…) Potom sme zvykli chodiť do obchodov nielen s papierikom „čo“ treba nakúpiť, ale aj s papierikom „kde čo treba“ a vrámci premakaného účtovnícko-auditorského systému sme si položku za položkou súvzťažne kontrolovali s papierikom „čo sa bude variť.“ (No jak u debilov).
A aby sme mamu zlomili na takúto dovolenku, musel odznieť prísľub, že sa za celý čas varechy nedotkne (ako bod 1) a neumyje ani jednu lyžičku (ako bod 2), čiže varenie v podaní gastrošpičkovej kuchyne www.kikine.jedy.plyny.podozrivepostupy.sk odporúčam, ako aj relatívne funkčnú umývačku riadu značky kejt&bety, ktorá je skutočne jedna z najúspornejších v Európe, lebo sa zapne, len keď už nie je nič v okolí 100 metrov použiteľné.
Fakt posledná
Každý jeden krok, každá jedna fáza pred až po, vrátane obligátnych viet o „fakt poslednej dovolenke“ stojí za to.
Balili ste sa niekedy v duchu „buď Harry Potter alebo 10 litrov mlieka alebo Harry Potter a 10 litrov mlieka, ale Ty zostaneš pred barákom“?
Skúsili ste vymýšľať čo najfalošnejšie, uši aj mozog trhajúce trojhlasy, len aby ste upozornili mamu, že tak trochu chrápe, a pritom sme neprešli ani 10 km od slovenských hraníc, a že na mieste spolujazdca je preto, že jej úlohou je strážiť mikrospánok vodiča, zatiaľ čo ona už má makrospánok?
Rozdávali ste v rámci dovolenky nominácie na prvého „rozladiča“ a celkového „kaziča“ dovolenky? A poznáte ich? Vysvetlím…
Kde jeden deň sú na tvári hollywoodske úsmevy, na druhý deň môže nastúpiť rozladič, ktorý sa najprv poháda so všetkými, a potom odíde, aby sa pozostalí mohli hádať všetci navzájom. Keďže sme piati, pokiaľ ide o to – kto s kým proti komu – využívame všetky kombinácie, variácie a permutácie (kazič je mutant všetkého).
A ešte máme po ruke jednu kategóriu, trvalo obsadenú pánom Ockom (niečo ako Zlatý slávik a Gott), a to „najväčší trpiteľ na zemi.“ Uznávam, že bez svojej viny ním naozaj je – zažili ste už situáciu absolútneho hormonálneho rozladenia všetkých žien v rodine naraz? Nie? Odporúčam a pre pokročilých mám tip na up-grade: skúste byť všetky zároveň spálené…
A to bol len hrubý výcuc z toho, prečo chcem žiť (nielen dovolenkovať) s našimi až do svojho dôchodku 🙂
(13 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
RSV vírus: bežný, ale nebezpečný
Otec na materskej, matka doma. Podmienky, za akých môže otec pracovať
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Prečo si Mária Terézia pripadala stará už ako tridsaťročná
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Súťažte o 3 darčekové sady Frosch Levanduľa
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Super clánok,som sa nasmiala.Ako keby to bolo písané o nasej rodine.Len s tym,ze my uz chodíme spolu rodicia,brat,sestra uz s rodinami a este známi s rodinami.No je to kabaret a kazdy rok si slúbime,ze to bolo naposledy.Ked sa blízi cas dooleniek uz ocina podpichujeme,ze uz sme pobalení,ide sa.on sa chudák uz za hlavu hytá,ale vzdy je super,samozrejme s hádkami:-)))
a ja som sa dost nasmiala, fakt dobry clanok
hlavne ta cast o rozladicovi a celkovom kazicovi, to sa v kazdej rodine najde a netreba ist ani na dovolenku 
dost trapne
..tu umyvacku riadu ste kde kupili? a preco mi na nete tu www, stranku nevypluje??
si robim srandu ale poznam i ked mne stacilo aj ist s jednym bratom , nie to este s 2.sestrami co su spalene!!-to uz si ani nepredstavujem – radsej….no i tak sa vriju do pamate najviac – taketo dovolenky…a aj tym je to k nezaplateniu…zase vtipkujem….
super článok 🙂
Ja geriatrička som mala názor,že som za deti právne zodpovedná do ich 18 rokov,tak dovtedy museli s nami chodiť.A tiež to bolo všeliaké najmä so synom.Po 18 narodeninách nemuseli a čuduj sa svete chceli a tešili sa .Predsa moje deti.A dnes by syn aj chcel s nami chodiť lebo naše dovolenky sú báječné ale otec ho nechce brať.Vraj sa mu už naslúžil dosť.Tak tak sa to mení na tom svete rodičovsko -detskom.Pozdravujem všetkých rodičov i deti a hlavné je aby sme sa mali radi.
Ja geriatrička som mala názor,že som za deti právne zodpovedná do ich 18 rokov,tak dovtedy museli s nami chodiť.A tiež to bolo všeliaké najmä so synom.Po 18 narodeninách nemuseli a čuduj sa svete chceli a tešili sa .Predsa moje deti.A dnes by syn aj chcel s nami chodiť lebo naše dovolenky sú báječné ale otec ho nechce brať.Vraj sa mu už naslúžil dosť.Tak tak sa to mení na tom svete rodičovsko -detskom.Pozdravujem všetkých rodičov i deti a hlavné je aby sme sa mali radi.
Jej,velmi som sa pobavila, mozno preto, ze mam podobne skusenosti, kedze sme velka rodina 4 sestry a jeden brat a nase dovelenky boli riadne nervaky a tych viet typu uz v zivote s vami nepojdem a to bola posledna dovolenka bolo milion. Najkrajsie na tom je, ze aj ked uz mame po 30 a mame svoje rodiny, tak 2x do roka, sa vsetci niekam vyberieme, samozrejme aj s rodicmi. Vacsinou stravime predlzeny vikend niekde na chate a stale to stoji za to.
Prave som dumala nad tym, do akeho veku budu nase deti s nami radi na dovolenke. Hm, …uz sa celkom bojim