Kam s deťmi?

Polovička prázdnin za nami, počasie sa zrovna netrhá byť také akurát. A tak mnohé plány aj tých najiniciatívnejších rodičov dostali v posledných dňoch na frak. Moje nevynímajúc, a to napriek tomu, že boli značne manipulované požiadavkami našich „podrostkov“.

Improvizácia je dobrá vec

a som vďačná nebu za jej dar. A tak ma v hodine dvanástej ako alternatíva k neúspešným pokusom o celodennú túru, ktorú som v daždi zatrhla, napadol spásny nápad: LETISKO!

Je jedno, či máte doma prevažnú časť osadenstva ženskú alebo že to letisko je také mrňavé.

My sme sa totiž tiež dočasne na týždeň zabyvakovaní u mojich rodičov na severe Slovenska vybrali na letisko do Tomčian pri Martine. Letisko je malé ako dlaň, prejsť sa ho dá šuby-dup, a aj hangár nie je žiadna opacha.

Lenže moje deti bez rozdielu veku prepadli letisku tak, že sme tam museli ísť – trikrát.

Prvý raz sme boli mierne neúspešní, pretože na letisku nebolo ani nohy a dokonca ani po agilnom zásahu matky – to  ako mňa – a telefonáte na číslo namaľované na starom múre sme moc nezískali – ujo pilot odišiel pár minút pred nami a dnes už lietať nebude. Ale že máme prísť zajtra doobeda.

No mojim deťom nebolo viac treba hovoriť – nevedeli sa dočkať. Už len preto, že tie staré mašiny – teda lietadlá prevažne z druhej svetovej vojny – boli nádherne veľké a tak správne ošumelé, až voňali tajomstvom.

Na druhé ráno sme teda pekne naprataní staromamovskými raňajkami vyrazili. Do múzea sme sa však nedostali, teda, podarilo sa nám len dostať do ohrady a nazrieť do starého záchranárskeho vrtuľníka cez sklo. Ujo pilot totiž opravoval svoju mašinku, na ktorú čakali dva nádherné vetrone.

Vidieť, ako sa vetrone nemotorne šmýkajú po tráve a potom bezmocne padnú na bok, bol zážitok. O to viac, keď sa 10 metrov od nás opravovalo malé červené športové liedadlo.

Okamih „O“ prišiel

a lietadlo nedočkavo predbehlo prvý vetroň. Priplo ho a pekným oblúkom sa odrazu vetroň ocitol po pár minútach nad našimi hlavami. Keďže ujo dispečer mal so sebou malého vnúčika, deti videli aj letovú knihu, vysielačku, prepojenie hovoru a počuli letecký žargón.

Nádherná scenéria Fatry, hlavne pohľad na kopce okolo Jasenskej doliny, bol neuveriteľný natoľko, až sme sa informovali, či by sme si mohli zalietať aj my. Priznávam, hoci ma to fascinovala, dnes pri balení vecí domov som nemala šancu.

Napriek tomu, že sa zas kazila mašinka, moji neprišli rozčarovaní – vynášanie vetroňov ich tak fascinovalo, že oželeli aj múzeum – ostalo napokon.

A ja som sa tešila s nimi, lebo aj Miki ešte aj večer komentoval všetko, čo sa dialo…

Takže: vezmite si kamošku a z googla vyhľadajte, kde je pri vás najbližšie športové letisko. Stojí to za to.

foto:sxc.hu