Píšem Ti, lebo mama ma zanedbáva

Milý Kevin,

buď rád, že sa Ti ešte ozývam v týchto pohnutých časoch. Všelijako to vyzerá u nás doma, ako je nás o jedného viac. O brata viac. Veci sa majú tak, že nemám kedy urobiť ani grg, prd, tralala. Napokon, aj tieto riadky Ti píšem len na úkor môjho poobedného spánku. Je to jedna z tých ustanovizní, ktoré sa otriasajú v základoch. Padá každý režim, ktorý som kedy žil, vrátane pitného.

Banujem za časmi,

kedy stál rožok desať halierov, mlieko bolo za korunu a kakavko mi nosili ráno teplé do postele. Teraz sa zobudím a nájdem akurát tak špinavú fľašu od predvčera pod posteľou. Že mám na sebe monterky, kostolové sako a lyžiarske okuliare, nad tým sa už ani nepozastavujem. Mával som aj onakvejšie hygienické zásady, nič proti použitým uchošťourám, čo sa povaľujú medzi legom a mlynčekom na mäso. Ak som sa pred nejakým časom bál vysávača, dnes mám väčší strach chodiť po dlážke, aby som sa neprilepil o predžuté špagety, ktoré mi matka skákavá servíruje každý deň. Kus suchej cestoviny je jediným svetielkom na konci tunela, na ktorý sa môžem spoľahnúť.

Len ja to tu držím nad vodou.

Mama dokopy nič nerobí, iba sa prezentuje po byte s mojim novým bratom. Keď sa to tak vezme, nie je celkom nový, taký sa mi zdá vypratý v pervole. Už aj gúľa očami, poškuľuje po mne, sem tam mraučí, ale inak je nepoužiteľný. Veď ja by som sa s ním aj pohral, o to pokoj, aj som ho zdvihol na plecia, že ho unesiem k sebe do izby, len trochu mi prekážali tie drevené mriežky na postieľke, nie a nie ho vystrnadiť von. Potom prišla mama, nie aby mi pomohla, ešte po mne vrieskala, múdra jak sova, že prečo Miškovi preliezam v bagandžoch do postieľky. Kusy blata v perinke, je tam toho!

Inak ten môj brat vôbec nespolupracuje, je na mame v kuse nacucnutý a spíja sa pod obraz boží. Alebo chrní a vtedy musím byť ticho. Alebo reve, ale aj vtedy musím byť ticho. Furtom aby som bol ticho, no tak just, že volume točím riadne doľava. To už si potom mama dobre rozmyslí, či aj ona bude revať. Najviac sa mi páči, keď mi ústa zacpe čokoládkou, ale to robí len málokedy. Veď čo, ponúknuť sa viem aj sám. A tak som sa minule vyštveral na najvyššiu poličku, kde má tajné zásoby. Pekne cez stoličku, potom na linku, na chladničku… hádam si nemyslí, že budem triediť lego od puzzlov, zatiaľ čo ona robí ťuťuli muťuli na môjho brata, kým zaspí?!? Mňa pošle do postele ako sirotu, z vedľajšej izby mi pustí CD. Tomu hovorí uspávanka? Tomu hovorí vzťahová výchova? Nejako rezignovala na všetky vyššie mravné princípy, zrazu jej nevadí, keď ide telka od rána do večera, nové rozprávky kupuje.

Mať brata sa opla!

Ale niekedy sa ráno zobudím a divím sa ako somár kolesu, či sa mi to naozaj iba nesníva. Mama sa ku mne rozbehne, chytí ma na ruky, objíme silno, ale naozaj silno, vypýta si pusu, nie hocijakú, ale sladkú! A keď jej dám, potom akože odpadne zo mňa na zem. Musí to robiť päťkrát, aj osemnásťkrát, aj stále. Lenže potom sa ozve ten malý krikľúň Mišo, a vybavené. Mama sa odtrhne z reťaze a beží za ním, nohy vyloží na plecia, len aby to stihla. To neznášam. Toto a vajcia fakt neznášam! Prečo nemôže byť iba moja?

Zato ocino je skoro takmer úplne iba môj. Teraz sme kamoši ako nikdy predtým. Lebo on sa toľko neobšmieta pri mojom nemohúcom bratovi ako mama. A čo by s ním vlastne aj robil, keď mu nič z prsa netečie, že? A zase mama, ani braček by nemohli opravovať záchod, ako my dvaja s ocinom, to vieme len my, chlapi. Ocino povedal, že nie sme žiadne bábovky. Naučil ma aj pľuť po zemi. Miško na zem iba grcká, lebo on je také naše bábätko malé. Raz ho to s ocinom naučíme. Vraj to nebude dlho trvať, prestane rotovať po maminej mliečnej dráhe, vyrastie a potom bude náš. Už sme mame sľúbili, že potom budeme všetci traja chodiť za babami a nevrátime sa aj týždeň domov. Teraz neviem, hnevá sa na ocina, na mňa alebo na Miša?

Čau zatiaľ, musím ísť obedovať. Hola, hola, špageta ma zase volá.