Píšem Ti, lebo mama mi zničila život

Milý Kevin,

poznáš ten vtip, ako sa Ti svokra zabije v novom kabriolete? No tak Ti nemusím zvlášť vysvetľovať, ako veľmi som mal zmiešané pocity, keď sme prišli za mamou do tej jej pôrodnice. Splývala so stenou, ale inak sa blažene usmievala. Mala pri sebe vozík (žeby tam bolo pre mňa to prekvapenie? moja nová hračka?). Zrýchlil sa mi tep, ledva som dýchal, taký som bol zvedavý… ako fungujú tie koliečka…, že by som sa s ním už aj rozbehol po celej chodbe. No oco ma preventívne zobral na ruky a snažil sa obrátiť moju pozornosť dnu, do vozíka.

A tak som sa zoznámil s mojím bratom.

“Toto je Miško,” ukázali mi nejakú mini pidi krumplu, zakutlenú do akéhosi mechu. Ksicht mal pokrčený, zhužvaný, vyzeralo to, akoby práve prešiel lisom na pelety. Kvasimodo je šuvix. Chlapče, teda, príroda sa s tebou nemaznala. Veľký fešák nie si, na rozdiel odo mňa. Za tie zhruba tri sekundy, čo zaujal moju pozornosť, som si stihol všimnúť, že klipká očami. Tik v oku, ty budeš asi neurotik, môj zlatý.

Dosť bolo srandy, ide sa domov, chcel som zaveliť, veď čo má toto byť za zábavu, nuda v Brne, ani voziť sa nemôžem, tak tu hádam nebudeme tvrdnúť, berme sa preč. Mama, oco! Haló! Huú, tu som! Hej, vy tam! Mohol som hučať, čo to dalo, nič pod sto decibelov nepočuli. Trvalo to celú večnosť. Našťastie ocino sa zrovnal, už som neúfal. Len mama robila caviky, nie a nie sa dvihnúť s nami k odchodu. Hneď mi napadlo:

toto nedopadne dobre, Kevin…

Nikdy by som neveril, že je schopná takého podrazu. Že si len tak naverímboha ostane v nemocnici s tým pimprdlákom, mojím bratom, ktorému ani neviem prísť na meno a nás nechá ísť v ústrety noci domov, osamotených, zničených. Bez nej. Chápeš, bez nej.

Vôbec nebrala do úvahy, že aj ocino má právo po takom záťahu spiť sa ako rintintin a týždeň neprísť domov. Nie, nie. Ešte mu priložila nôž na krčnú tepnu, zaúkolovala ho, nech láskavo vyglančí celý barák. Chudák! Tak jej chcel ulahodiť, že si pri mopovaní zabudol vody naliať do vedra. A ja som mal veľké šťastie, že som miesto kakavka na noc nedostal okenu.

Ráno, pod vplyvom obrázku Božieho milosrdenstva, ktorý mi dala kedysi babi ako dedičstvo, som si povedal, že jej predsa dám poslednú šancu. Pôjdeme za ňou a zoberieme ju z tej pôrodnice preč. Vypadneme odtiaľ. Všetci. Ja, oco a mama. Celá rodina. Traja mušketieri. Traja králi. Traja kamaráti. Traja zhavranelí bratia. Traja pátrači.

Ale nie štyria tankisti a pes!

Mal si vidieť, tuším sa tomu hovorí dežavú či čo. Znova tá istá situácia. Znova ten istý vozík. Znova mi nedovolia voziť sa, ani krútiť koliečkami, iba tam čumia dnu úplne bezprízorní, a pritom je to taká blbosť – nejaký šumichrast zabalený haky baky sem a tam, je tam toho! Chcel som sa zvrtnúť na opätku, že teda zlatá moja, šancu si si prepásla, môžeš ma ty hľadať cez Poštu pre teba, ak raz zistíš, kde je sever. No zrazu sa Ti objavili všetci, ktorých mám rád. Babi, dedko, tetky, moja strynká, aj sesternička, ktorá mi hovorí “krásavec.” Celí boli na mäkko ako vždy, keď sa vidíme a idú ma samou láskou rozpučiť. Pusinky, objatia, roztlieskavačky… no prečo sa dívajú na vozík a mňa si všímajú asi ako mama, keď šoféruje a dá si blinker do kabely?

“Si dolietal, batman,”

zasmiala sa mi tetka Katušina rovno do očí. Vraj už teraz nebudem pupkom sveta, stredom vesmíru, hovno, hovno zlatá rybka, sa mi skončili zlaté časy. Lebo teraz, keď si mama odnesie domov brata… zalapal som po dychu. Tak takto sa veci majú? Ona si chce toho trpaslíka nainštalovať k nám domov? To pre toto chodíme každý deň za ňou štrngať kľúčami? Musel som rýchlo vymyslieť nejaký akčný plán záchrany. V tej chvíli mi však nič konštruktívne nenapadalo. Hádzať o zem sa mi nechcelo, tak som len tak na mamu z plných pľúc skríkol, nech si uľavím:

“Neľúbim ťa, mama!”

V tú ranu položila votrelca zo svojich rúk a pŕs a čo ja viem čoho do vozíka a vyštartovala mi oproti. Ale ja nie som žiaden lacný Janko, ktorého si kúpi za pár drobných, keď sa jej to hodí a potom ma odkopne zase preč. Nie, mama, nebudeme si teraz spievať žiadne “touch me, touch me, I wanna feel your body.” Chcem, aby si vedela, že ma to skrátka bolí!

O tom, či na to prišla, Ti napíšem nabudúce, Kev.