Píšem Ti, lebo mama si našla iného

Milý Kevin,

tak si to predstav, moja ctená matka predstavená, v skratke mama, predsa len, naveľa, naveľa, po dlhom prehováraní, konečne prišla domov z pôrodnice. Celá nervová sústava sa mi otriasla v základoch pri tom pohľade. Ona a ten malý brmbolec Mišo. U nás doma…

Nočná mora z Elm street.

Zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, bol tu aj on. Na skle maľovanom. Môj brat. Mama mala tendenciu zoznamovať nás, ukazovať mi ho, nech ho registrujem, že teda áno, toto je ten brat, ktorého mi spomínali, v jednom kuse otrepávali o hlavu, že sa ide narodiť a on sa teraz akože narodil, či čo. Aby som si bol na istom, odkiaľ dokvitol a prečo sa vyskytuje v našom životnom priestore, mama sa snažila vysvetliť mi nejako logicky príčinnú súvislosť medzi vyťahanou kožou na jej bruchu a bábikou v perinke, ktorú volajú že

Môj Mišo?

Kotol na bruchu jej síce spľasol, to je fakt, ale viac by som sa bol potešil, keby mi doniesla z pôrodnice bager s pásmi. Sľubovali mi predsa, že s bratom sa budem hrať. A s čím sa tu dá hrať? Chodím sa v jednom kuse presviedčať na vlastné oči, taktiež na vlastné prsty, ktorými ďobem do toho zabandážovaného trpaslíka, čo je vlastne zač. Má to hlavičku, aj očká, dierky v nose..no.. na ohmat by som povedal, že zvuky vydáva riadne, dobre reve. Náš Lučáno Feferoni. Ale prečo stále reve? Čo mám stlačiť, aby to nevrieskalo? A prečo na mňa mama zazerá a cukuje ma od neho preč? A prečo ma ocino pacifikuje a berie von z domu, najlepšie na týždeň? No ale veď dobre, ja som tomu len rád, čerstvý vzduch a tak. Lebo Kev, naši nehovorili nič o tom, že ten môj brat bude z času na čas smrdieť až za humna. Kto to má dýchať? Ako sa tu dá žiť? To tu už nikto nič negarantuje???

Začínam si zvykať na to, že si mama pletie náš dom so striptízovým barom.

Celé dni chodí do pol pása nahatá, bohuvďaka, že nie nadratá. Furt si šteluje toho trupajzlíka, nášho Miša, z prsa na prso. V jednom kuse ho takto oplieskava. Ak nechňapne po ňom včas a nezacpe mu ústa, máš vidieť tú fontánku di Trevi. Mlieko prská až do susedov. Niekedy toho malého trkvasína normálne ľutujem. Musí byť nechutne prežratý, ale pauzu od štopania má iba keď si pregrcne. Len čo sa naučím písať písaným písmom, pošlem v jeho mene žalobu do Štrasburgu. Vidíš, predsa len v hĺbke duše prechovávam k nemu náznaky symfónie.

Či sympatie?

Vyzerá byť sesternica nožnicovorukého Edwarda, tá moja mama. Inak neviem, čo to má byť za pilates, že všetko robí terazky len jednou rukou. Na druhej jej kvická brat. Hlávka ťažšia ako trúpik a veruže mu už párkrát aj modrala, kým sa ona snažila kakavo mi nasypať do fľašky, čo mi v zuboch vybrala spod postele. “Vidíš, aká som profi,” povedala ocinovi a mávala voľnou rukou, “ešte stále ťa mám čím prefackať.”

Na mňa je však milučká, podozrivo milučká. Asi sa chce so mnou zase kamarátiť, ale dávam si načas. Veď uznaj. Láduje tu nové kusy rodiny ako pivo do chladničky a ja mám mať na tvári úsmev plný eutanázie, či vlastne entuziazmu som chcel povedať. A veriť jej, aké je to úžasne romantické, že už nikdy nebudem sám, lebo mi darovala niekoho, koho môžem ľúbiť, kto môže ľúbiť mňa, s kým sa môžem hrať a vystrájať s ním všetky obludnosti, lebo viac hláv, viac kapusty.

Ale keď sa pokúsim o nejaký telesný kontakt, napríklad prejsť mu kamiónom po hlave, to už na mňa pozerá, akoby som mal na čele vyryté Kainove znamenie. Alebo keď hrám pre Miška sólokoncert na akože gitare, nech mu lepšie trávi, tralalákajúc na celý dom operetu, to ma hneď vykážu z domu. Ani po dobrotky, ani po zlotky, Kevin. Drž mi palce!