Do diskusie Na piesku už došlo zopár otázok, ktoré sa týkali lekárskej starostlivosti o bábätko alebo matku. Boli to hlavne otázky ohľadom dodržiavania povinností lekárskeho personálu. Pýtali ste sa nás, ako sa sťažovať na personál a kde je ten inštitút, na ktorý sa treba obracať. My sme Vám vyšli v ústrety a uverejňujeme stručné informácie.
Postup pri podávaní sťažností upravuje zákon NR SR č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach. V sťažnosti musí pisateľ konkretizovať osobu, resp. zdravotnícke zariadenie, voči ktorému jeho výhrady smerujú, ako aj stručný popis udalostí.
V prípade, ak má pacient výhrady voči poskytovaniu zdravotnej starostlivosti:
– neštátnym lekárom (t. zn. voči lekárovi, alebo neštátnemu zdravotníckemu zariadeniu, ktoré poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia), je potrebné obrátiť sa so sťažnosťou na okresného štátneho alebo krajského štátneho lekára podľa miesta výkonu lekára, alebo zdravotníckeho zariadenia, voči ktorému má sťažovateľ výhrady,
– štátnym lekárom, ktorý je v pracovnom pomere v štátnom zdravotníckom zariadení (t. zn. zdravotnícke zariadenia v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva zdravotníctva) je potrebné obrátiť sa so sťažnosťou na riaditeľa príslušného zdravotníckeho zariadenia, alebo na jeho štatutárneho zástupcu,
– v prípade, ak má pacient výhrady voči záverom prešetrenia sťažnosti riaditeľom zdravotníckeho zariadenia, je potrebné obrátiť sa na ministerstvo zdravotníctva,
– ak sťažovateľ nie je spokojný ani so závermi prešetrenia sťažnosti ministerstvom zdravotníctva, môže sa obrátiť na miestne príslušný súd alebo orgány činné v trestnom konaní. Tieto závery sú záväzné pre všetky zúčastnené strany.
Zdroj: Ministerstvo zdravotníctva SR, 5. 7. 2001
Len tak na zamyslenie:
Ako je možné, že dospelého svojprávneho pacienka nalievajú v Žilinskej nemocnici proti jeho vôli čiernym čajom tak, že ho chytia a nasilu mu vlejú čaj do úst, ignorujúc jeho sťažnosti, že mu to škodí na srdce? Ako je možné že sestrička na úrazovom vypustí z úst /alebo papule?/ vetu: “Nedávaj mu žrať, nech skape!” Ako je možné že chorý nie je prikrytý dekou prinesenou z domu a pri návšteve ho príbuzný nájde vyzlečeného napriek tomu že vonku je zima a chorý so zápalom pľúc leží pri balkónovom okne? Ako je možné, že napriek želaniu zomierajúceho “domov” a prosbe rodinného príslušníka lekár odmietne zabezpečiť prepustenie pacienta z nemocnice s tým že mu chýba podpis primára?
DAKUJEME ZA TENTO CLANOK ALE AKO SA MAME STAZOVAT KED SOM RODILA V ZAHRANICI(MAM LEKARSKU SPRAVU)KTO A AKO MOZE PRESETRIT ???V AKOM PRIPADE MUSI LEKAR PRASKNUT PLODOVU VODU?DAKUJEM
Vďaka za článok. Je to však šeredne málo účinné. Zdravotníctvo nemá
peniaze, zdravotný personál stráca chuť a vôbec asi aj zmysel svojej
práce. Žiadalo by sa tu viac.
V trnavskom materskom centre som počul veľa príbehov a faktov z pobytov
mamičiek alebo detí v nemocnici, určite aj Vy. Dodatočné sťažovanie však
nemá žiadny účinok, aspoň som nepučul o nejakom odsúdenom zdravotníkovi,
či väčšej čiastke, ktorú by súd nariadil zaplatiť zdravotníckemu
zariadeniu poškodenému pacientovi. A pritom tu dochádza z nedbalosti k
ťažkému poškodeniu, aj smrti. Dá sa nájsť účinnejšia forma boja proti
takémuto prístupu zdravotníctva k pacientovi? (hlavne malinkému a
bezbrannému, ako sú naše deti)
Mne osobne sa vynára problém s komunikáciou a informovanosťou. Pýtate sa
pri ošetrovaní lekára, prečo musíte podstúpiť takú a takú liečbu? Prečo
stanovil takú diagnózu? Aby Vám vysvetlil, čo práve s Vami robí (pri
vyšetrení)? Ste neodbytní? Ak pochybujete o správnosti liečby, vyhľadate
a konzultujete to s ďaľším odobrníkom? Poznáte svoje práva pacienta?
Ja to osobne pokladám za veľmi dôležité. Možno to nevyrieši hneď všetko,
ale je to nastúpenie na takúto cestu. My by sme si mali uvedomiť, že
nechceme byť predmetom s ktorým sa narába ako pri pásovej výrobe. Že nám
na našom zdraví záleží. A lekár by mal mať možnosť spoznať našu spätnú
reakciu, najlepšie okamžite, namieste. Áno, je to náročné, človek sa
radšej nestará, veď načo sa zbytočne hádať, keď to aj tak nič nezmení?!??
Lenže potom sa nečudujme. Nemá to totiž kto za nás urobiť.