… a nauč nás modliť sa…

O tom, ako, kedy a kde sa modliť s deťmi /a či vôbec/, sa hádame s našimi kamarátmi do nemoty aj my. Sú to také informatívne debaty, z ktorých sa veľa učíme navzájom, ale zároveň nás vždy utvrdili v podstate otázky – áno, je to dôležité.

Klasický problém nastáva, kedy začať: keď sa narodí alebo až keď rozpráva? Keď chodí do školy alebo keď už vie nejaké „recitované“ modlitby? Keď tomu rozumie alebo keď to považujeme my za dobré?

Tento rébus sme vyriešili úplne diplomaticky: s dieťatkom sa modlíme už od okamihu počatia. Prišlo to tak úplne prirodzene ako fakt, že aj keď ho ešte nevidíme, je už členom našej rodiny.

Ak sa teda rozprávame s ním – hoci cez bruško, prečo by sa ten rozhovor nedal viesť aj vo vertikálnej rovine? Spontánne tento model od nás prebrali aj deti tak, ako prichádzali ďalší súrodenci a stalo sa to takým očarujúcim spôsobom, ako zapájať to ešte fyzicky neviditeľné dieťatko do rodinného života so všetkým, čo k tomu patrí.

Prešli sme viacerými fázami, ktoré presne kopírovali vývoj detí a ich osobnosť: obdobie dojčaťa, keď len roztiahlo očká pri krížiku na čielko, prvé batoľacie zloženie ručičiek pri modlitbe pred jedlom, tak, ako to vidí nás, veľkých… cez pobehovanie „nízkoškôlkarov“, duchaplné prosby „stredniakov“ a nečakanými, trefnými modlitbami tých starších.

S otázkou „ako“ sme tiež vedu nerobili . Keď sme viedli deti na stretkách, okrem bežných modlitieb Cirkvi sme kládli veľký dôraz na spontánnu a osobnú modlitbu každého dieťaťa. Nech sa vie samo vyjadriť, čo cíti, čo potrebuje, čo je pre neho v ten okamih dôležité.

A tak to funguje dodnes – hoci naše deti ovládajú veľmi skoro samé značné množstvo „naučených“ modlitieb, veľký priestor nechávame ich vlastnému vyjadreniu sa. Využívajú to priam úžasne, aj keď my občas krútime očami.

Z dospeláckeho hľadiska nám trošku divne prídu prosby typu „daj, aby zajtra bola zase sobota“, keď je práve pondelok alebo typické abstraktnosti nášho najstaršieho „za dostatok úrodnej pôdy v Afganistane pre chudobných, aby mali čo jesť“… Stále však v konečnom dôsledku /aj s povdychom/ si hovoríme, že Ten hore si to už vie zatriediť a urobí s tým, čo treba.

Kedy. Klasické časy ráno a večer, pred jedlom a po jedle sú bežné aj u nás, pribudli k tomu ešte modlitby pred jazdou v aute. Ale inak – hocikedy, keď cítime potrebu. Hlavne pri našej svorke používam bežne na upokojenie situácie desiatok ruženca, čo má priam zázračný účinok, oveľa lepší a rýchlejší ako hociktoré sedatívum.

Každý deň má jedno z našich detí zadelený ako svoj aj v tom zmysle, že sa za neho špeciálne modlíme. Akonáhle sa vyskytne situácia, že nás niekto prosí o pomoc, alebo sa niečo pritrafí v rodine alebo u priateľov, okamžite reagujeme modlitbou – spontánnou, krátkou či dlhšou, podľa situácie. Deti sa tak učia zapájať do spoločenstva s inými a hľadať pomoc tam, kde ju častokrát ani fyzicky ani inak nevieme dať.

Ak sa pýtate, kde – tak tiež poviem – všade. Doma je dobré mať svoje miesto, ale v zásade pri malých deťoch je lepšie mať miestnosť, kde nemôžu veľa vystrájať. Ale modlíme sa aj vonku na prechádzke, vo vlaku, v čakárni u doktora, cestou do škôlky… Vždy, keď cítime, že je to potrebné.

V rodine katechétky by každý čakal, že deti pri modlitbe vyzerajú ako tie zo svätých obrázkov… Nie je to tak. Stále bojujeme s plnou pozornosťou a sústredením pri modlitbe, s postojom, s občasnými hádkami.

Stále nás každé z našich detí aj cez modlitbu presviedča o svojej povahovej a ľudskej jedinečnosti: kým náš Samuel je od počatia prirodzene „svätý“ človek, /až to niekedy lezie na nervy/, jeho pragmatická cholerická sestra to berie veľmi vecne a racionálne – ale napriek tomu vážne.

Františkánsky ladený Jakub je v protipóle s neposednou a zvláštnymi prosbami typickou Dorotou. No a tí dvaja najmenší majú pasiu predovšetkým z krížika na čielko a spevu – lebo ten zachraňuje všetky patové situácie, ktoré sa pri modlitbe s deťmi vyskytujú viac, než by sme čakali.

Čo im však stále zdôrazňujeme, je fakt, že modlitba má byť osobným rozhovorom s Bohom, ku ktorému musím mať osobný vzťah: nie je to môj strážca, ani policajt, ani riaditeľ, ktorý ťahá špagátiky, tak ako sa jemu zachce… je to môj a náš kamarát, ktorý nám fandí a má nás neskutočne rád.

Byť s ním a rozprávať sa s ním je tá najväčšia výhra. K tomu pripájame aj modlitby k ich patrónom, /vedia o tých svojich požehnane veľa a majú z toho radosť/ a k anjelom…

Keby nás niekto sledoval, ako sa spolu modlíme, možno by mal pocit, že takto si to nepredstavoval… Možno. Každá rodina je špecifická svojim spôsobom modlitby a prežívaním viery. My však napriek všetkému cítime a vidíme, že podstata modlitby je hlboko v srdiečkach našich drobcov a že žije svoj vlastný život v každom z nich. To nás teší a motivuje rásť v spoločnej modlitbe ďalej.

Pikoška na koniec: modlitba čistých detí je to najsilnejšie, čomu nevie nebo odolať. Vieme o tom svoje – je to tak. Naše deti okrem všeličoho iného vymodlili už troch svojich súrodencov so 100% úspešnosťou – bez ohľadu na to, čo sme si o tom mysleli a plánovali my. Teraz nesmelo začínajú prosiť o číslo sedem…

(11 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)

Loading...