„Poď sem, prosím,“ volám na syna, ktorému sa akosi nechce. Staršia pani vedľa mňa sa usmeje: „Ach, vy moderné mamičky. To vaše prosenie. My sme zakričali „marš sem,“ a to by bolo, keby hneď neprišli.“
O nejakú chvíľu počujem: „Ty krava sprostá, mám ti jednu je…núť?“ kričí dcéra tejto pani na jej vnučku. Babka začne dohovárať dcére za slovník. O desať minút na to nadáva vnučka svojej mladšej sestre a mama ju okríkne: „To ako rozprávaš?“
Marš sa tuším dedí z generácie na generáciu.
Takakika
More a červené tenisky. Najprv materská dovolenka na chorvátskom ostrove, ktorá sa pretiahla na osem rokov. Medzičasom presun rodičovských aktivít na pevninu s dynamikou, akú prináša život po strate blízkeho.
Toto mi pripomína jednu “pani učiteľku”, ktorá už ako súdružka rada mlátila deti bez nejakého špeciálneho dôvodu, v duchu- “Mládež je naša budúcnosť, ak jej v tom nezabránime” a po zákaze telesných trestov v nich aj naďalej pokračovala. Veľmi rada odsudzovala deti, každá generácia bola podľa nej časovaná bomba a prichádzajúca katastrofa a ak deti niečo nedokázali, vyžívala sa v trestaní za nevedomosť a neschopnosť. No a hádajte, kto potom obliekal, obúval, nosil tašku a kŕmil v školskej jedálni svojho vnuka do jeho 13 rokov?
Aaach, ta vychova..tazka vec…
Toto mi pripomína jednu “pani učiteľku”, ktorá už ako súdružka rada mlátila deti bez nejakého špeciálneho dôvodu, v duchu- “Mládež je naša budúcnosť, ak jej v tom nezabránime” a po zákaze telesných trestov v nich aj naďalej pokračovala. Veľmi rada odsudzovala deti, každá generácia bola podľa nej časovaná bomba a prichádzajúca katastrofa a ak deti niečo nedokázali, vyžívala sa v trestaní za nevedomosť a neschopnosť. No a hádajte, kto potom obliekal, obúval, nosil tašku a kŕmil v školskej jedálni svojho vnuka do jeho 13 rokov?