Ako dať prvú pomoc

Naše deti milujú lozenie po stromoch. Pomaly sa už nenájde porast, na ktorý by sa nevyštverali  s hrdosťou skauta bez ohľadu na to, že zdola na nich zízajú dva páry žalostných očí ich najmladších súrodencov.

Pretože som rovnako ako človek stromový prežila svoje detstvo, vôbec im to napriek údesu okolia nevytĺkam z hlavy. Ba dokonca ich vášeň prešla až tak ďaleko, že mi už ani nereferujú, ako a kde sa na stromoch oškreli.

Zistím to vždy až tak dodatočne, nikdy nie pri čine.

„Kubo, čo to máš na tej ruke?“

„Ale nič, mami, to je len zo stromu… Šmyklo sa mi, keď som zliezal.“ Ledabolo si obzrie šrám na lakti a trochu zmĺkne. Už tuším, že má čosi za lubom. A veru má.

„Mami, potreboval by som vedieť niečo o prvej pomoci,“ pozrie sa na mňa vážne.

„O prvej pomoci? Ako to myslíš?“

„No vieš, keď stále lezieme na tie stromy, keby sa niečo stalo… Chcel by som vedieť, ako mám dať prvú pomoc pri páde zo stromu, počas letenia z neho a pri dopade.“

Modré oči sú neuveriteľne vážne vo svojom odhodlaní. Tie moje zelené sa – ktovie prečo – neuveriteľne natriasajú pod vplyvom náhleho poryvu veselosti.

„Jakub, to je ťažké. Keď padáš zo stromu a nik ťa nestihne zachytiť, tak prvá pomoc je kričať: „Padám!“

Moja svorka sa bláznivo smeje.

„A počas letu zo stromu?“ Snaží sa vážnosť zachovať môj najstarší syn.

„Počas letu je to ešte trápnejšie. Pokiaľ sa ti nepodarí zachytiť sa konára alebo ti nepodnesú vankúš na predpokladané miesto pádu /čo asi nestihnú/, tak veľká prvá pomoc tu nebude… To podstatné nastane, až pristaneš.“

„A čo potom?“

Moje deti sú úplne vážne.

„Potom záleží na tom, z akej výšky padneš, ako padneš, kam padneš… Či sa postavíš sám, či si pri vedomí, či vieš povedať, čo ťa bolí, či máš niekoho pri sebe. Pokiaľ si len oškrieš zadok alebo vyrazíš dych na pár sekúnd, Pán Boh zaplať, je to v suchu a budeš si dávať dobrý pozor riadne dlho.“

Jakub ani nedýcha: „…a keď sa postaviť nedá?…“

V mysli sa mi premietne kompletný film našej stredoškolskej prípravy na zdravotnícky oddiel. Ako sa to veľmi človeku také veci zídu!

„Viete, čo je to stabilizovaná poloha?“ pýtam sa.

„Jasné,“ zahlási Viki, „to je taká tá nabok…“ A presne mi to predvedie.

A skôr ako dôjdeme k stolu na olovrant, majú deti stručný a základný popis prvej pomoci – čo robiť, čo nerobiť, kam volať.

Možno si to ani neuvedomujeme, ale každý moment, ktorý strávime s našimi deťmi a keď im odpovedáme na všetky ich otázky, ich pripravuje do života. Aký vtip vyzeralo byť toto na začiatku… a  kde sme skončili.

Som si istá, že na túto lekciu moje deti tak skoro nezabudnú.