Ako nám deti rastú pred očami

Koľkokrát som si po noci, počas ktorej som súvislejšie ako dve hodiny nespala povzdychla…ach, nech už sú veľké, nech sa mi už žije ľahšie (pekný som ja sebec), nech sa už konečne vyspím.

Ani som sa nenazdala a už prespia celú noc, akcie na Pampersky ma tiež už prestali vzrušovať a odrážadlá sme posunuli kamarátkinmu synovi.

 Moje deti sú „inštitucionalizované“, milujú svoju škôlku, každý deň sa prekrikujú kto mal krajší deň a mne je….smutno…

Nerozumiem si, toľko som si tento moment želala, až sa mi  moja túžba splnila, mala by som skákať od radosti, a mne sa do očí tlačia slzy.

Neviem či je to tým jesenným sychravým počasím, ktoré i u nás doma zapaľuje čajové sviečky, varí varené víno a vyťahuje zo skrine najteplejšie ponožky, ale mám nostalgickú náladu, stále častejšie sa mi vracajú spomienky na prvé ovoniavanie prvého bábätka, na prvý razantný nesúhlasný krik pri kúpaní môjho druhého bábätka, na prvé úsmevy, na ihriskové päťboje, kedy na jednom stanovišti zostať dlhšie ako 36 sekúnd znamená mrhanie svojim životným energetickým potenciálom…

A ako naschvál na mňa pri upratovaní „odvšadiaľ“ vypadávajú ďalšie spomienky v podobe zapadnutej mini ponožtičky, ktorú som dáždnikom vyštuchala spod televíznej skrinky, vzorne zarovnané fotoalbumy sa na mňa absolútne neočakávane zosypú pri jemnom zotieraní tenučkej vrstvy prachu na poličke (snáď ste si nemysleli že tu mám neporiadok!:-)) a vrcholom je, keď si po rokoch chytím do ruky knihu, ktorú som milovala a nemám šancu si ju prečítať, lebo jej strany sú pozlepované pravdepodobne jedným z prvých príkrmov mojej Barušky…

V jednej chvíli ma už-už ide prepadnúť smútok a ľútosť za časmi, kedy boli z mojich báb nádherné voňavé bábätká a ja som bola pyšná prvo- a druho-mamina, ktorej životné mantinely určovali biorytmy týchto mini človiečikov.

V tom momente do mňa tvrdo narazí staršie dieťa, ktoré vyprovokovalo naše mladšie dieťa, a to sa so zúrivým výrazom na drobnej tváričke a s vystretými rúčkami pripravenými bojovať rúti za staršou sestrou s pokrykom „No ved pockaj az ta chytíííím!“ –  a tento tvrdý náraz zo živou realitou ma zastaví, ja si obe reality chytím, vystískam a ďakujem osudu za to že ich mám, že každý deň s nimi je malý zázrak, ktorý sa mi deje.

Takže ak ma nabudúce opäť bude chcieť opantať clivota, najlepšie bude ignorovať nápis „dospelým vstup zakázaný“ na dverách detskej izby a moje deti ma určite veľmi rýchlo vrátia späť do nádherne živej skutočnosti….snáď pri tom neutŕžim žiadne zranenie. Ale to už bude iný príbeh.  

(7 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...