Ako naučiť deti dávat?

Jeden z mojich najmilších citátov znie: „Dávať, dávať, stále len dávať. To je môj život. /Nápis na jednej starej studni./

Mám málo osvedčených a vžitých „sloganov“, ale toto je jeden z mála, s ktorým sa stotožňujem a s ktorým žijem. Nakoniec – učila ma to už doma mama.

Niežeby bola nejakým strediskom charity a dobročinnosti. Jednoducho si to priniesla z domu a napriek úplne opačnému otcovmu razeniu ma dokázala presvedčiť, že cesta dávania sa iným je to, čo nás robí šťastnými a plnohodnotnými ľuďmi.

Aby sme sa rozumeli: dávanie pre mňa, pre moju mamu a pre mnoho mojich známych neznamená odpratanie niečoho, čoho sa potrebujem zbaviť a tvárim sa pritom prosociálne. Nie je to ani pro forma čin, aby som zakryla svoje zlé svedomie či splnila unáhlený sľub. Je to vedomé a dobrovoľné dávanie, radostné a nadšené, toho, čo by som potrebovala a použila ja, keby ma k tomu hnala situácia a  čo sa nehanbím posunúť inam.

U nás to bežne vyzeralo a vyzerá takto: moja mama a jej sestry boli ako perfektne fungujúce súkolia rodinnej mašinérie. Bežne sa zháňalo, nakupovalo a vymieňalo všetko, čo kde bolo k dostaniu za dobrú cenu, alebo čo sa kde práve urodilo či inak pritrafilo. A bolo naprostou samozrejmosťou, že sa tieto veci dostávali mimo okruhu našej rodiny tam, kde bola potreba.  Aj dnes, keď je moja mama už dôchodkyňa, jej neúnavné cholerické srdce a prenikavý zrak odhalia raz – dva všetko a všetkých: mnohopočetnú rodinku, ktorá nemá čo dať deťom na seba, mladú mamičku vo vedľajšom vchode, bezradnú z domácnosti, varenia, výchovy a manželstva, niekoho, koho mi mama označí „veď vieš, ten taký vysoký, čo chodieval po tej ulici vždy ráno o siedmej“ a vypýta pre neho to, čo vie, že u nás je a nechýba nám to. O trištvrtine ľudí, ktorým sa dáva, neviem nič viac, iba to,  že to ozaj potrebujú a že ten, kto im pomoc sprostredkuje, je skutočne dôveryhodný. A to mi stačí.

 V tomto ovzduší žijú a vyrastajú naše deti. Lebo dávať sa dá naučiť najlepšie cez zážitok a príklad. Aj teraz u nás stojí obrovská krabica z kosačky. A v nej naložené veci, ktoré pôvodne určila nám po svojich dcérach kamarátka. Veci sú krásne, zväčša zahraničné. Ale my toľko nepotrebujeme. A sú iní, ktorým pomôžu. S vedomím detí selektujem aj to, čo nenosia a spokojne raz za čas naskladám a pošlem, kam treba.

Alebo: chystáme nejakú akciu a treba vyrábať plagáty, skladať girlandy, vkladať pozdravy, maľovať plot. Moje deti sa trhajú – lebo vidia, že to robím aj ja a že mi to príde prirodzené ako dýchanie. Jasné, že nie vždy sa im všetko podarí. Ale to nadšenie a zápal pre vec považujem za dôležitejšie, ako dokonalý výsledok.

Celkom ma zabáva, keď zas niekde frčíme s mojimi deťmi kdesi „dobrovoľníčiť“ a oni svojim kamarátom či spolužiakom s nadšenými očami vysvetľujú: vieš, teraz nemôžem s tebou ísť, lebo idem maľovať plot do Bambuľkova! Myslím, že to osobné vloženie, zanechanie stopy, rešpektovanie individuality dávania je pre deti vynikajúcou školou rastu osobnosti.

Samozrejme, že deťom vysvetľujem, že to, čo robíme, nikdy nedostaneme v ľudskom ohľade nahradené hmotnými prostriedkami. Že to, čo z toho napriek nepochopeniu väčšiny budeme mať, je len ten dobrý pocit, že myslíme na iných a niečo iné, ako na seba. Že prekračujeme svoj tieň a vieme byť viac ľuďmi. K nezaplateniu je aj fakt, že vždy vysvetlím deťom, o čo ide a tie diskusie sú k neuvereniu. Naučili sa veľmi skoro chápať, že nie všetci sa majú tak dobre, ako oni, že nie je samozrejmosť mať rodičov, /hoci nie sú dokonalí/, ktorí ich ľúbia a sú s nimi, že treba vidieť viac, ako je vlastný plný tanier a pohodlnú posteľ. Ba aj to, že ostanú nepochopení a možno rovnako neprijatí, ako ich mama a tisícky iných. Lebo – povedzme si to rovno – mnoho ľudí obdivuje, čo robíte, ako sa dávate a povedia: „Ja by som to nedokázal!“ Pravdou je, že dávať sa treba naučiť a mala by to byť prirodzená ľudská výbava. A že to dokáže každý.

Naše deti sú – ako každé – jedinečné a všetky iné. A všetky naše. Lebo hoci sa moríme stále s procesom výchovy, nemám o ne strach, že by ostali egoistickí a zavretí do svojho pohodlia. Inak by sa na mňa nedívala moja dcéra v piatok večer tak rozčarovane, keď sa vrátila zo školy a zistila, že prišla o výzdobu sály na našu zábavu. Nemala by z toho nič, iba ak možnosť sebarealizácie a školu komunikácie a tolerancie.

A predsa jej to stálo za to.

Preto to za to stojí aj nám, rodičom.

Ilustračné foto: www.flickr.com/zuzananz