Trápi vás občas vaša postava, číslo na váhe, ktorá musí byť evidentne pokazená? Väčšina našej spoločnosti chce byť skôr štíhla ako nie, ale nepovie vám to takto na rovinu. Neprezradíme, že nás trápi, ako schudnúť. Prezentujeme sa často vetami typu: „Chcem sa dobre cítiť.“ Nechceme byť nahlas pekní, či dobre vyzerať, ale skôr „viesť zdravý životný štýl.“
Väčšina odborníkov tvrdí, že na úžasnú krásnu postavu, pardon, na to, aby sme sa dobre cítili, stačí jesť menšie porcie (pšeničných klíčkov) viackrát za deň a pravidelný pohyb (maratón, biatlon, päťboj). Až na jedného. Ten má celkom inú teóriu, ako na to.
Ako schudnúť v dobrej spoločnosti
Istý lekár so špecializáciou na gastroentero – asi bude z odboja, disident alebo čo – prišiel s priam okultistickou myšlienkou, čo so sebou robiť, keď chceme byť aj pekní, aj zdraví. Môžeme vraj jesť čokoľvek, hoci aj slaninu, hoci aj klobásu, ale v dobrej spoločnosti.
Pre štíhlu postavu si máme viac pozerať do očí ako do taniera. Prežúvať pomaly, nerozprávať pri tom na partnera, aby sme ho neoprskali držkami. Keď sa zahovoríme, zahrkútame, dáme tým šancu nášmu mozgu uvedomiť si, že sme sýti skôr, ako zožerieme aj nohy stola. Ustriehneme sa tiež preto, lebo s plným bruchom by sa nám ťažko švitorilo.
Milé dámy, milí páni, vyplýva z toho pre nás len jediné. Poobzerať sa po dobrej spoločnosti a sme za vodou.
Až na to, že sa to nedá aplikovať, ak máme deti.
Staré časy…
Problém nás matiek je okrem iného ten, že časy, kedy sme o dušu švitorili, bývali niekedy v období trias-jura-krieda. Tak dávno, že už si nespomíname, ako to vyzeralo. Dobrá spoločnosť nám pomohla akurát tak otehotnieť.
Naposledy sa nám síce podarilo schudnúť päť kíl naraz za hodinu, ale to len preto, že sme porodili.
Tie z nás, ktoré mali to šťastie, že zhodili bez chirurga v celkom rozumnom čase po narodení potomka, položme si básnickú otázku.
Mohli za to klíčky päťkrát za deň a kondičný hod oštepom? Alebo len taký malý detail, že nebolo kedy sa najesť, a keď náhodou bolo, nebolo čo, lebo nebolo kedy si navariť, skrátka, že sme konečne mali metabolizmus, po akom sme vždy túžili. To „nič“ v bruchu nám spaľovalo sakra rýchlo.
Miesto hesla menšie porcie viackrát za deň, sme skandovali „najedz sa, koľko vládzeš, lebo nevieš, kedy budeš jesť znova.“
Pri jedení sme sa nepozerali nikomu do očí, ale ani do taniera, lebo najekonomickejšie bolo jesť priamo z hrnca. Sáčkovú polievku prípadne priamo zo sáčku. Na stojáka, bez sviečky a poetickej hudby, bez partnera (niekto predsa musel robiť na tie pšeničné klíčky).
K tučnejším zajtraškom
Samozrejme, bolo by odo mňa nemorálne, keby som tu predstierala, že kým dieťa rástlo, neprišiel lepší zajtrajšok a zrazu bolo aj kedy navariť, bolo čo jesť a spaľovať. Možno toho bolo časom až do dnešného dňa na spálenie viac, ako náš geniálny metabolizmus mohol pochopiť a spracovať. Možno sme dokonca pribrali viac, ako sme plánovali.
Ak hľadáme možné príčiny, prečo dnes naša váha vykazuje životné maximá, povedzme si, že jojo efekt sám o sebe by toto nezapríčinil. Naše telo, teda čo je horšie, naša hlava, je pravdepodobne doživotne poznamenaná syndrómom nedostatku.
Skúšame akokoľvek “zmeniť celoživotný postoj,” ale vždy, keď sa ocitneme proti “dobrej spoločnosti,” to švitorenie je nám krajne podozrivé… (nechce ma nahovoriť na ďalšie dieťa??) A tak sa každá romantická večera zvrhne na vytváranie zásob na horšie časy. Sme predsa poučené z neprenosnej skúsenosti.
Ale ten gastroentero-disident to myslel určite dobre.
