Ako zabiť kočík. Zn.: úspech zaručený

Moja výbavička pre bábätko bola celé dlhé tehotenské mesiace iba o jedných modrých ponožkách. Kúpila som v eufórii, keď mi gynekológ oznámil, že budem mamou chlapca. Zbytok som nechala na záver tehotenstva. Vrátane kočíka.

Na poslednú chvíľu sme sa popálili

Výber v zadarských obchoďákoch nebol moc veľký. A nešlo ani tak o to, či sa mi bude kočík hodiť ku kabelke (veď ani žiadnu nemám, ha!).

To len terén na našom ostrove bol tak trochu nadivoko stvorený. Asfaltu poskromne, kamenný chodník vedúci popri mori zmietli vlny cez zimu do stratena. To, čo z neho ostalo, sa dalo zlaniť, obuješ si mačky, tri pevné body a si doma.

Preto muž trval na tom, že do tejto divočiny len nafukovacie kolieska (aj amortizéry by sa vraj zišli). V Zadare sme taký nenašli ani jeden. Zobrali sme nejakú trápnu trojkomináciu. Trojkolku. S obyčajnými kolieskami.

Ešte teraz mám pred očami, ako synovi počas prvej skúšobnej jazdy cestou z pôrodnice kvickala hlávka zo strany na stranu, len čo sa kočík oprel o kamenistú ostrovnú zem. Rovno som ho mohla prihlásiť na kurz lietajúcich detí.

Na článku Kedy ísť prvýkrát von som sa úprimne pobavila. Keď sem položia asfalt, žeby?

Aspoň som pri kočíkovaní schudla

Že mohol byť ten kočík aj o pol tony ľahší, mi napadlo, keď som sa s ním mordovala dvesto schodmi v úsilí dostať sa z poľnej cesty lemovanej útesmi na nejaký kultivovaný chodník.

Na druhej strane, už mesiac po pôrode som mohla ísť fotiť plavky. A zmizla mi aj tá dvojitá brada zo základnej školy. Ale to išlo ruka v ruke s tým, že kým som sa dostala s kočíkom do dediny, už nemali chleba. Nie nadarmo sa hovorí, že diéta bez cvičenia nezaberá.

Nepoužiteľný ani na civilizovanej slovenskej pôde

Keď som prišla z ostrova kočíkovať na Slovensko, postrehla som, že môj kočík nielenže na betóne nedolieha, vŕzga a škrípe, ale že nespĺňa ani základné atribúty mestského kočíka.

Bavilo by vás hrať sa na auparkovú paničku, kebyže môžete len po výkladoch pozerať, nič nekúpiť, lebo to nemáte kam dať? Tomu sa hovorí odkladací priestor. Balzam na pery, vlhké utierky a dosť. Paradoxne kočík väčší ako Daewoo Tico, krásne sa vynímajúci akurát tak v kufre autobusu. A keď som chcela kočík zložiť alebo rozložiť, bol mi na to treba imbusák. 

Nemal chudák šancu

Kočík nám do športovej verzie nevydržal. V ostrovných podmienkach sme mu dokázali, že nemá šancu. Podarilo sa nám urvať predné koleso z trojkolky asi týždeň predtým, ako nám konečne dali dokopy chodník.

Mali sme dopredu tušiť, že opraviť koleso na chorvátsky spôsob môže byť riskantné, ale darovanému koňovi ani zváračovi sa na zuby nepozeraj. A tak som tak jedného dňa stála na slovenskom prechode pre chodcov zoči voči autobusu, ktorý to do nás takmer napeckoval. Práve v ten moment sa totiž koleso opäť raz rozhodlo ísť si vlastnou cestou. Cestou exitu.

To bola pre muža posledná kvapka.

Kúpil nový kočík. Pre vysokohorských zvodcov. Off road. 4X4. Samé pružiny. Pevná konštrukcia. Ako inak, nafukovacie koliečka, ale nie ledajaké. Letné aj zimné gumy. Ein auto. Ein komputer. Ein Mann.

Musela som si kusnúť do jazyka, že nemám odkladací priestor ani na vreckovky. Zaťukal mi na čelo, že auparková panička nech sa zobudia. Tu sme v divočine. Musela som čušať, že túžim po pohyblivej rúčke, vraj to by narušilo celú stabilitu kočíka, synovi sa mám dívať do očí inokedy.

Musela som sa podvoliť tvrdému tréningu, ako kočík rozdrobiť do poslednej šroubičky a zložiť naspäť a počúvať pri tom ten demagogický preslov, ako sa všetko dá, keď sa chce.

Áno, stálo to za to. Mali sme úžasný kočík, ak zrovna nemal defekt.