Mňa do toho nič alebo …

Zvonil mi telefón na záhrade. Volali zo škôlky. Nie, deti sú celé. Že či ma môžu napísať ako kandidátku do rady rodičov. Ani neviem, ako som vyhabkala názov svojej profesie a vraj je to ok. Voľby boli dnes a ja viem, že ak dostanem dôveru, pôjdem do tej jamy. Napriek tomu, že nemám rada funkcie, ide mi o službu a pomoc pre nás všetkých pri veciach verejných.

Pravdu povediac, také „vtípky“ sme si občas s dievčatami – mamami, čo sa poznáme zo škôlky, robili – a všetky boli tým trafeným nápadom, aby som sa dostala kdesi do vedenia škôlky, neskutočne nadšené. Lenže pýtať sa, ktorá má tú moju „kandidatúru“ na svedomí, by bolo ako hľadanie ihly v kope sena.

Už sú akosi tak zvyknuté, že pokiaľ je nejaký problém,

hľadám odpoveď a nebojím sa pýtať,

surfovať po nete, porovnávať s inými podobnými situáciami, klopať na dvere, nenechať sa odbiť, vliezť oknom, keď nie sú slušní – jednoducho, nedať sa.

To, že som za sebou vždy mala nejakú „nespokojnú vzorku populácie“, mi pomáhalo v mnohých veciach, ale aj keď som ju nemala, vždy som šla riešiť nie môj pocit či krivdu môjho dieťaťa, ale princíp – pretože sa to môže stať inému dieťaťu, tebe, tetke na prechode cez cestu či hentomu puberťákovi s byciklom.

Tí, čo ma poznajú, tvrdia, že som neuveriteľná a že ako to viem. Neviem, čo viem. Neviem byť diplomatická, písať či hovoriť rečou tzv. vysokej politickej kultúry, nenávidím tie obkecávacie odpovede o ničom a na svoje konkrétne, jednoduché, rovno z lopaty a terénu položené otázky očakávam rovnaké ľudské, priame a konkrétne odpovede. Trebárs aj to, že „nevieme s tým pohnúť, lezie mi to na nervy“. Vždy lepšie, ako zbytočne minutý papier, obálka a poštovné s fakt „originálnou“ odpoveďou typu „ďakujeme Vám za váš postreh a názor, vážime si ho a blá blá blá“.

V prvom prípade  totiž viem, že môžeme hľadať spoločné riešenie a že viac hláv dá viac rozumu, že cesta je otvorená a aj ja mám šancu potiahnuť nitky na fungovaní obrovského mechanizmu – a to tak, že to bude pre nás všektých lepšie.

Za tie roky, čo som sa pohybovala v treťom sektore a náš miestny Níl bol plný krokodílov, ktoré žrali ideály a návrhy úbohých dobrovoľníkov a všetkých, čo neprinášali čistý zisk v korunách a potom v eurách, som sa naučila týmto jednoduchým neodbytným sedliackym spôsobom dostať k veciam, ktoré sme potrebovali, aj keď to nebolo vždy bez omylov a pošmyknutí. Ale – kto nič nerobí, nič nepokazí… a nič nedosiahne.

A ešte jedno platí: kto mlčí, ten svedčí.

Kto mlčí, súhlasí. Kto mlčí, nič vlastne nechce, lebo nič nevraví, nenapíše. Tak asi je to tak dobre. Žiadny ohlas sme nedostali, žiadny návrh neprišiel. Bačujme si takto ďalej.

A tak ma na začiatku možno hviezdnej „kariéry“ prvej oficiálnej pozície vo veciach verejných zaujíma: Aké skúsenosti máte z vašich škôlkarskych, školských, mestských oficialít vy? Čo sa u vás dá a čo sa nedá?

Teším sa na vaše popísané výhry, prehry i auty!