Nech žijú bacily!

Tento pokrik myslím smrteľne vážne napriek tomu, že mám trojtýždňový deficit spánku a veľmi blízko k čiernemu humoru, podľa ktorého sa dobre vyspím už len … na cintoríne. Pevne dúfajúc, že sme si svoj čas už vybrali, vám to pekne polopatovsky mamovsky vysvetlím.

V našej famílii nie je problém byť zdravý. Všetky návštevy lekárov sa týkali nanajvýš letných hnačiek a jesenných smrkačiek, povinné zdravotné prehliadky a očkovania nepočítam.  Všetky baby z rodiny, z ulice aj z centra mi závideli a dopriali zároveň. A ja som raz nechápala všetky tie lamentácie nad múrom bacilov, keď som im z času na čas zavolala.

Ale – aj v 21. storočí chodí na psa mráz. Aj na fenky. 🙂

Pekne sme si to začali roztáčať vlani, keď sme najprv pol roka presviedčali najmenšie „domáce zvieratká“ obľubujúce vlasatú časť hláv predovšetkým našich dievčat, že neplánujeme podnikať v oblasti súkromnej zoologickej záhrady.  Nevítaní návštevníci odolávali všetkým zaručeným prostriedkom, zdrhli až vtedy, keď mi z Francúzska kamarátka zaslala špeciálny hrebeň. Odvtedy som ich nevidela, na komplexnú radosť celej zostavy.

Lenže, prečo by mohlo byť dobre, však? Ešte skôr , ako sme definitívne zavreli dvere za onou návštevou /či navštívením alebo presnejšie navšivením/ sa k nám prisťahoval nejaký pán Strepkokok a vybral si za bydlo a pôsobisko priedušky našej dcéry. Nuž, vďaka nemu sme zistili, akú máme skutočne skvelú lekárku a prečo má ORL našej nemocnice takú zlú povesť. Aby sme neboli jednostranní – zlú povesť mám už na onom ORL aj ja. Lebo chcem skôr, ako sa rozhodnem o vybraní mandlí svojej dcéry, diskutovať s lekárom a vedieť všetky pre a proti. No drzosť! Koľko vydrží jedna mama a koľko nádeje nosí v sebe, keď potrebuje svoje dietko vysekať z bacilov… A ja, ako skutočný starý alternatívec, hľadajúci vždy viac ciest, aby som si vybrala tú najschodnejšiu pre nás, som si užila svoje. Stálo to však za to – v septembri sme mali čierne na bielom, že sme vojnu s pánom S. vyhrali!

Prežili sme krásnu zimu – i keď nesnežilo. Boli sme ZDRAVÍ a tešili sme sa z toho. Ale len do okamihu, kedy naša Viki nevhupla až po uši do puberty a nezačala sa nejak divne vyhadzovať.  A kolotoč sa začal točiť. Niet úžasnejšieho výmyslu, ako si podávať lístky medzi obvodným a odborným lekárom, čo ako za to nemôžu a presedieť kvôli tomu hodiny v čakárni, kde už máme spočítané asi aj tie pavučiny, ktoré tam vzniknú cez víkend.  Samozrejme, v mojom podaní prisťahovalca bez zázemia s kamoškami –mamami rovnako chorľavých detí to znamenalo vždy ísť minimálne v zostave 3 + 1. /Ten jeden som ja…:-)/ Konečný verdikt bol nemilý: naša dcéra má psoriázu. Má asi znovu strepkokoka… Odbery krvi a prezieravosť našej pediatričky vzápätí diagnostikovali návrat tvrdohlavého nájomníka v celej našej rodine. Pekné… Zabaviť šesť detí po dobu 10 dní bez možnosti chodiť von a pritom kompletne zvládať celý chod domácnosti je nominácia na cenu Matky Terezy. Len aby ju už založili. /Ja budem registrovať žiadosti o udelenie./

Týždeň školy a v okamihu, kedy má Viki už namierené do nemocnice na vyšetrenie, donesie Jakub zo školy bacilovú vírusovú „pozornosť“: a tak trénujem inú formu nespania v noci. Prvú noc jeden horúčkuje, druhú noc kašle, aby úspešne nakazil ďalšieho v rovnakom scenári. No a x šesť kusov… Ale dobre. Odžili sme, aj keď to nespanie za slobodna nad Annou zo Zeleného domu či písaním líbesbrífov môjmu už zákonitému, no rovnako milovanému malo väčšie čaro. Skôr, ako som si stihla vydýchnuť, spadol do čohosi Šimon. A znovu – horúčky, Panadol, noci v plači, lapanie moču vo vani, skúmavky s krvou, a vo výsledku žiadny bacil… Po týždni trápenia definujeme rotavírus a úžasne malé probiotikum v 4cm vysokej fľaške úžasne precvičilo cenovkou nad tri stovky očné svalstvo môjho manžela. Ale – zabralo! Dieťa spí, usmieva sa a konečne nemám v sebe ten blbý pocit, že už neviem, ako mu vôbec pomôcť a že padnem a už nevstanem.

A predsa za tento čas ďakujem. Lebo čo všetko mi bolo povedané, ukázané, odtajené, vytušené a naznačené o vnútri  mojej šestky, to by sa nevzmestilo ani do troch mesiacov bežnej prevádzky… Milujem okamihy, keď sme chorí – a hoci to bude znieť kacírsky, občas, keď nemáme už na seba čas a nervy, ich potichu privolávam. Lebo mama, ktorá behá po doktoroch, zrazu vypne a existuje iba pre deti. Má čas sa rozprávať v tej šialene nudnej čakárni x-hodín a nebeží variť, vešať prádlo, uspávať drobca, podpísať poštárke prevzatie doporučenky.

Užite si čas chorôb. Naozaj.

• ilustračné foto: Miro Čacík, www.koncertypredeti.sk