Bežať , či nebežať?

„Deti rastú s chorobami.“ To je obľúbená hláška mojej mamy, keď jej do telefónu zahlásim nevyspatým hlasom ďalší bacilový útok na našu čeliadku.

Asi to poznajú všetky mamy – ten okamih, keď náš drobec začína byť najprv mimo normálu správaním, hoci navonok sa zdá byť fyzicky zatiaľ všetko v poriadku. Vetrím zmenu – niekedy mi príde vhod, inokedy ma triafa – a zväčša sa nezvyknem v odhade mýliť. Do dvoch – troch dní je teta Bacilová u nás nasťahovaná aj s topánkami. Nehovoriac už o tom, že pravdepodobnosť štafetového efektu je 89% a keď už inak nie, tak do úplnej pohody stačí neubrzdený náraz do chladničky alebo iného neslušného objektu, ktorý sa neuhne, keď naše dieťatko frčí prvou kozmickou.

A teraz čo?

Tie chaotické pocity mám v sebe perfektne zažité. Od prvého okamihu, kedy zaúpiem a automaticky ruším bežný chod famílie a jej aktivít mimo domu až po zúrivé premýšľanie, ako na vec.

Kým organizačné presuny zväčša zvládnem napriek odporu nepostihnutej časti rodiny v priebehu jednej – dvoch hodín, /predsa len, aj keď to žiadny paragraf na nás nehovorí, manažment máme predsa v krvi/, najväčšie vypätie – samozrejme, ciťákové – je rozhodnutie, či ísť alebo neísť…

Nie som typ, ktorý by pre každé pichnutie v boku bežal k lekárovi a pýtal si doporučenku na okologické vyšetrenie. Lieky z lekárne, antibiotiká obchádzam z diaľky a rozhodne si ich sama nikdy nepýtam. A trochu tej sparťanskej výdrže žiadam aj od nášho potomstva. Na dôvažok, naša pôvodná pediatrička, /nech jej dá Pán Boh dobré spočinutie/, dokonale vo mne podporila istotu, že ¾ nárazových vecí zdravia zvládnem poriešiť aj sama. Našťastie, naša čeliadka trpí len bežnými sopľami, kašľami a ešte občasnými hnačkami, takže až taký problém to zas nie je. Ale aj tak to blikanie kontrolky občas v sebe cítim – lebo ochranný inštinkt matky vo mne funguje bez ohľadu na racionálnu zložku môjho ja.

Priznávam, že leto trávim zabíjaním dvoch múch v jednom, ak nie troch naraz. A tak venčím deti, zbieram bylinky a zároveň sa hádam aj na nich lepí. Potom v zime kombinujem získané z domu s lekciami múdrej bylinkovej knižky a konzultujem to momentálne so svojou predrahou sestričkou, ktorá ráči byť lekárkou. /Kým v tom stave nebola, visela som na drôte s našou pani doktorkou, po tom s kamarátkou – pediatričkou…/. Otec ma naučil jednoduché triky na zistenie zlomenín a „končatinových“ úrazov, takže to teraz maximálne využívam. Ale najviac zo všetkého verím svojej intuícii – vycítiť, ako sa dieťa má, do akej miery ešte vládze, zvážiť jeho danosti, povahu, výdrž, fyzickú odolnosť.

Bežím len málokedy hneď – skutočne len keď si neviem rady. Roky a deti ma naučili skúsenej vytrvalosti v liečbe, aj keď môj drahý už mierne kolabuje a ja sa len mocem po prebdených nociach. Zväčša zvíťazíme. Ale stane sa nám, že napriek vedomiu a schváleniu liečby lekárkou „ako domáci lekársky asistent“ prehrám a do čakárne predsa len naklušem.

Ako to riešite vy?

• ilustračná foto zdroj: www.myska.sk