Birthdayparty alebo výzva do bitky

Jeden kňaz vravel, že jeho prvá spomienka v živote vôbec sa viaže na prvé narodeniny, kedy bol osvietený bleskom fotoaparáta. Ja nemám v tomto smere žiadnu zvláštnu milosť z hora, a preto si z oslavy svojich prvých narodenín nič nepamätám. A to ma cvakali ostošesto, dôkazový materiál v čierno-bielom existuje: obligátne obrovská torta s jednou sviečkou, šatočky vystrihnuté z Burdy, bábika v ruke, sedím si na maminých kolenách. Babička, krstná, teta, celá širokorozchodná rodina tam. Keďže ani mamin špeciálny účes, trvalá ondulácia ala baranček, vo mne neuchovali žiadnu emóciu, ktorá by sa mi zaryla hlboko do podvedomia, predpokladám, že celú tú ich oslavu som mala kdesi v pazuche.

Narodeniny. Čo z toho má dieťa?

Presne v tomto duchu som sa utešovala, keď sa blížili prvé narodeniny môjho syna. Pár dní pre zlé počasie nepremávala lodná MHD, z ostrova sa nedalo nijakým spôsobom dostať na pevninu, takže prípravy boli prevelice vzrušujúce. Ani v jednom obchode nemali nič, čo by pripomínalo tortovú sviečku. V ponuke bol akurát tak prebytok kahancov na hroby. Trochu morbídne, ale tak čo už tu od tejto ostrovnej geriatrie čakať.

Nakoniec sa u niekoho doma predsa len našla dáka vyziabla sviečka, zohnala som aj tortovník, z farebného papiera zlepila ozdobnú reťaz, nabila baterku do foťáku a bola oslava. Miniatúrna, v užšom kruhu sa fakt nedalo, iba oslávenec a rodičia. S pribúdajúcimi rokmi sme toho vrámci oslavného tónu nič moc extra nepodnikli, teda až na to, že medzitým už mám vlastný tortovník a okrášlenú sviečku s priliehavým číslom kupujem dopredu. Pre istotu.

Mini či mega párty?

Aj prvé narodeniny môjho druhorodeného som plánovala v minimalistickom duchu. Lenže je tu tá suseda Nemka, vydatá za Chorváta. A ich dcéra je mladšia od nášho syna iba o štyri dni. “Ó, to budeme spolu oslavovať narodeniny,” zvykla mimochodom podotknúť, keď prišla reč na ten malý vekový rozdiel medzi našimi “skoro dvojičkami.” Ako sa čas prvých narodenín blížil, rozprávala o tom podozrivo často, mne blbej to nedochádzalo. Až kým sa jedného dňa nezjavili na prahu našich dverí, všetci traja, že teda, prišli nás oficiálne pozvať na narodeninovú oslavu ich dcéry.

Viete, ako to chodí, pozvali nás naši k vašim, aby išli vaši k našim a tak. Bolo mi to trápne, tak som zareagovala protiútokom, že teda, aj my ich pozývame, nah sa páči, keď už máme tie narodeniny skorej. Myslela som tým nejakú hodinku večer, detičky budú mať zábavu primeranú ich veku, čiže sa nám vzájomne oslintajú, ďobnú si kúsok torty, aspoň nevyhodím čajkám na večeru, a krásne narodeniny za nami. Čo mysleli oni oslavou, sme pochopili presne o štyri dni neskôr.

Kilometer od ich domu sa k nám vznášala aróma všehovôní, všehochutí, vykrúcala nám nosy. Grilovalo sa prasa, smažili sa kurčatá, piekla sa pizza. Obložené misy, šaláty, tri torty, vrátane motívu Hello Kitty. Na všetko dozerala stará mama Nemka, ktorá kvôli vnučkinej oslave prestala vylepšovať nemecké HDP a zobrala si dovolenku. Osobne preberala všetky darčekové tašky, jej rukami prešiel každý kus hmotného statku, vrátane pyžamka od nás, ktoré rozprestrela na svetlo do okna, či môže byť. Na dome v kuse lietali dvere, prichádzali ľudia, mladí, starí, obojakí, známi, neznámi, ktorých som v živote nevidela. Zlatý klinec programu bol somár, prevážajúci deti na chrbáte, lebo poníka na ostrove nemáme…

Birthdayparty alebo výzva do bitky.

Predtým som sa vyhovárala, že s posledným trajektom zmiznú odtiaľto takmer všetky deti, a teda nie je koho pozvať na “rođendan.” Nemka mi uštedrila lekciu, že práve narodeninová oslava je spoľahlivý dôvod, pre ktorý sa zadarské paničky s deťmi dotrepú na ostrov aj mimo sezóny. Divné, ale stojí im to za otočku. Ak premáva MHD, veď o tom potom.

Zima predo dvermi, začína ma tlačiť čas. Toľko vecí zorganizovať. Bude treba jahňa zapichnúť, kravu zohnať, čo nám znesie bio mlieka na panna cotu, zabúkovať klauna, ktorý predvedie ohňovú šou medzi miešaním Bladi Meri a Seks on d bíč, veď aby si aj dospelí prišli na svoje… len či to zvládnem. Toľkú obeť priniesť na oltár socializácie. Ale čo rodič neurobí pre prvé spomienky svojich detí, však?