Buďme ženy, nie ošípané

Niektorým veciam chlapi rozumejú lepšie ako ženy.

Napríklad taký pôrod. Keď som nahlas uvažovala, či sa mi oplatí báť sa bolestí, lebo veď prvýkrát má rodička strach z neznámeho a druhýkrát zo známeho, našiel sa jeden, ktorý mi zacitoval Detvana. Tú časť, kde mať vrhla na poli a žala ďalej.

„Nekvíľ, každú chvíľu nejaká zľahne, nie si prvá, ani posledná.“ Fu. Hneď sa mi predýchavalo ľahšie.

Že nerodia, že nekoja, že vložky iba ak do topánok poznajú?

A čo? Je divné, keď sa niekto zastarie do vecí, ktoré sú mimo jeho obzory? Nie. Vôbec nie. Veď ani my, ženy nemusíme nevyhnutne zažiť nočnú polúciu, aby sme si o nej urobili názor.

Alebo také vyšetrenie prostaty.

Podľa mňa to môže byť aj príjemné, neviem prečo sa chlapi toľko okúňajú. Ja keby som takú mala, ale žiaľbohu nemám, iba ak prostotu, hneď by som utekala, nech mi tam baterkou posvietia. Keby, keby.

Ešteže sa môžeme navzájom zhasnúť, keď už trepeme dve na tri. Príkladmo povedzme: Šuhajíčku, si nepamätám, že sme spolu húsky pásli pri mojich kontrakciách. A tam to končí.

Ale keď si začne žena do ženy…

(nie žena so ženou, pozor, tejto kategórii sa dnes nevenujeme), potom zbohom amen. Tam nepomôže rádoby argument neprenosnej skúsenosti, ani apel, že sme každá iná, nielen počtom chlpov v nose sa od seba líšime navzájom. No nie.

Treba vyprsiť tú svoju jedinečnosť do šíreho sveta. Tie silnejšie si potom rady zgustnú na „cintľavkách,“ ktoré to od „mužatiek“ nevedia predýchať. Osvietenejšie zhasnú zaostalé a tie akoženormálne pošlú do plynu matky-fanatičky.

Skrátka, my, ženy, vieme byť niekedy na seba ako ošípané. Nič si nedarujeme. Myslela som to vážne, keď som hneď úvodom bola písala –

porozumenie radšej hľadajte u chlapov.

Je napríklad iksypsilonzet takých žien, čo si v pôrodnici len čľupnú a zbytok pobytu ofrflávajú suchú stravu. Cestou domov vyzdvihnú staršie deti z krúžkov, chlapov zo šenku, a v neposlednom rade, nezabudnú sa zastaviť v čistiarni po oblek strýka Emila.

Sú to také funkčné mašiny, ktoré v šestonedelí nevedia, čo so sebou, tak od nudy aj acetón riedia. Asi do zásoby.

Že existujú aj také tie ženy, ktoré sa búchali o pôrodný stôl šesť dní, sedem nocí, až ich nakoniec vytrhla z biedy rana vinúca sa k predkoleniu, nechcú veriť.

V návale empatie to tie funkčné okomentujú, že teda, tak či onak, tie chúdence si môžu za to samy. Ich problém, že si to tak zdramatizovali. To za to, že sa zubami nechtami toho svojho trápneho pôrodného plánu držali.

Nasleduje nefalšovaný záchvat smiechu nad slovným spojením pôrodný a plán…

Tak či onak,

terčom vtipnej kaše môže žena ostať, aj keď si nezaobstará žiaden plán, dobrovoľne si pred pôrodom oholí medzinožie a v kútiku duše bude dúfať, že jej tentokrát zošijú nástrih krížikovým stehom, nie ako minule to hladko-obratko.

Ach, zaostalá rurálna dievčina, povzdychne si nejedna uvedomelá rodička, čo to „dala postojačky,“ bez poškvrny rokmi masírovanej hrádze.

A zamyslí sa nahlas: to je tak, keď si tu na Slovensku všetci myslia, že humanizácia pôrodníctva znamená zabúkovať si nadštandardnú izbu na šestonedelí. Chcelo by to viac osvety, povie si a zavesí sa na svoju obeť.

Nie každej sa to však bude páčiť, a tak začne vystríhať svoje okolie pred sfanatizovanými a inak rodičovstvom postihnutými matkami. Ako pravoverný výraz, že jej sa to netýka, začne bojkotovať všetko s témou detí súvisiace, vrátane detskej výživy a medzinárodného dňa detí.

A vždy, keď sa nájde príležitosť, dá svetu na známosť, že na rozdiel od tých na tom druhom brehu, ona je normálna. Lebo v blázninci môžeme nosiť všetci biele plášte, ale ona je tá, ktorá má kľúče.

Prichádza vypointovanie

Pre pokoj našich duší, nezačínajme si jedna s druhou do tretej v noci. Naozaj neviem, prečo by sme aspoň raz za čas nemohli byť na seba dobré a predstierať, že sme tie húsky spolu pásli.

Nezáviďme si už orgazmy pri pôrode, ak je len v tom pes zakopaný. Keď nám niečo podobné chýba, prečítajme si Sládkoviča alebo hľadajme „porozumenie“ u chlapa.