Chcem si to materstvo konečne užiť

Som na x-tom poschodí nemocnice v meste XYZ. Mám dva dni po pôrode, nie prvom. Sedím na stoličke a učím sa vychutnať si svoje materstvo aj so zlatou žilou na správnom mieste. Prečo?

Vždy som mala pocit, že zo seba odkrajujem viac, ako je pre mojich drobcov potrebné. Ja viem, že je to nemerateľné a obeta mamy bola, je a bude. Ale keď už veľké deti chodia iba za mnou so všetkým, čo im brnkne o nos a ja im musím pripomínať, že dvere na WC sú otvárateľné v prípade môjho vyrušenia len pre deti do 3 rokov a že majú aj skvelého otca, čosi tu už nehrá.

No a dnes ma dohrial už len taký malý moment. Na izbe spolubývajúca, také chutné mláďa, drobec po cisárskom o rovných 1500 g menší oako môj, mama sa nalieva odušu Pepsi a dieťa ani mrnk. Nakojí sa, spí. Prebaľuje sa, spí. Keby som ho dnes pri prepúšťaní nepočula konečne plakať, tak normálne pochybujem, či má takúto schopnosť.

A tak som sebe si povedala: v čom to je? Gény? Povaha? Pôrod? Či kieho argumenta? Nemôže aspoň jedno moje „dzice spac sobi samo“? Bez toho, že by som mala reflexy lepšie ako profi hasič, čo musí do 3 minút byť z pyžama v pracovnom a v aute? (Lebo ja to stíham rýchlejšie, aj s jedlom, použitím záchoda a vybavením telefonátu.)

Tak som sa rozhodla: čo vieš urobiť samo, dieťa moje, robiť budeš. Možno si budeme zvykať, ale už nebudem mať bicepsy ako kulturista z nosenia závažia, ktorého hmotnosť stúpa rýchlejšie, ako nahadzovanie ďalších závaží na činky. Ani vysvetľovať, ako to vlastne robím, že mi z pôrodu neostane nikdy žiadne kilo navyše. Netuším, či by niekto o taký patent stál.

Slávnostne teda vyhlasujem:

Nebudem v strehu pri každom prde, vzdychu a mrnkaní. Ja počkám na vývoj – či bude môj zásah nevyhnutný.

Nebudem bežať krátke trate (na olympiádu do Londýna  ma už aj tak nestihnú nominovať) len preto, lebo budeš podľa mojich hormónov spať dlho.

Nebudem ťa do nemoty (svojej) nosiť po nociach na rukách, len aby si si odgrgol v doporučenej staromamovskej polohe. Buď nájdeme iný spôsob, ako odstrániť „error“ alebo… máš predsa aj ocinka, nie?

Nebudem jesť a piť samé béžovo-biele nezaujímavosti. Mám plnohodnotné chute. Nebudem ťa provokovať extrémami, ale Ty mi dožič aspoň priemernú chuťovú radosť.

Nebudem sledovať hodiny a odb(p)ornú literatúru, či ješ, spíš, kakáš, cikáš či hocičo inšô robíš tak, aby tabuľka vývoja spokojne krochkala nad ďalším priemerom. Kašlem na poznámky typu: „A vy už?“ či „A tvoj to ešte nerobí?“

Zároveň vyhlasujem koniec všetkým rituálnym tancom s rektálnou tyčinkou, odsávačkou hlienu a inými výmyslami. Ničili by nás oboch. To radšej urobím spoločnú hodinu tanca v soľnej jaskyni alias nad hrncom so slanou vodou v kuchyni.

Ale na druhej strane: aj Tvoja mama potrebuje jesť, piť, cikať,  aj tam dlho byť, keď treba, osprchovať sa, telefonovať, čítať, spať, byť aspoň 5 minút bez teba, aby dokázala byť človekom, čo ťa ľúbi. Volá sa to psychohygiena, OK? Heš, zlý pocit z múdrych pripomienok, že vraj krkavčia mať. Tam, kde to pôjde, ideš so mnou – je to pre teba výsada a pre mňa výhra. Ak nie, zas posečkáš, ja viem, že sa mám vrátiť friško a viem, že si tu a potrebuješ ma.

Nemusíš sa báť, drobček môj, uvidíš, bude nám spolu fajne. Budeš mať mamu v pohode, bude sa s tebou vládať smiať, váľať po nepovysávanom koberci, paprať v piesku a vôbec, objavovať svet spolu s tebou.

Verím v dodržiavanie týchto pravidiel napriek tomu, že prvý pokus o spanie bez odgrgnutia, čo nevieš urobiť sám, nám nevyšiel. Nič to preto, máš druhú šancu v tretiu noc, vo štvrtej polohe. Mama je stále baľšoj optimist, snáď sa nám z tohto pokusu vykľuje viac, ak hodina od cucania k cucaniu…

P.S.: A prosím, nerob na mňa tie hrozné grimasy v spánku, miláčik. Dobre vieš, ako mi to nahrýza moje čerstvé odhodlanie nezapnúť tryskové motory…