Cholerik sa nedá vychovávať!

Vyhlásila vraj známa mojej známej, ktorá tiež vlastní jeden úplne originálny exemplár tohto vydania povahy. Tým vyjadrila všeobecne platné zdesenie rodiča takéhoto dieťaťa,  prehlbujúce sa o každý deň puberty navyše.

Nejakým „nedopatrením“ sa stalo, že také dieťa, a nie jedno, máme doma aj my.  Náš príbeh,  v ktorom hrá hlavnú úlohu okrem nás dvoch rodičov aj naša staršia dcéra Viktorka, je úplne ukážkovým príkladom, čo sa s cholerikom robiť nedá a čo sa dá.

Viki bola špecifické dieťa od prvého okamihu počatia. Veľmi temperamentná, živá a svojbytná. Dodnes si pamätám vetu, keď môj drahý s nadšením hľadel na monitor ultrazvuku a moja doktorka trošku zmätene, ale s gracióznym úsmevom zahabkala: „Mamička, máte krásne dieťatko…! Má ručičky, má nožičky, má hlavičku…! A viac nevidím!“ Nebolo šance. Viki sa neuveriteľne hýbala ešte aj v posledných okamihoch pôrodu.

Mám šťastie, že pochádzam z obrovskej rodiny a popestovala som vagón detí – mladšími bratrancami a sesternicami počnúc. Ale aj tak taký exemplár, ako naša dcéra, sme nenašli. Z toho dôvodu ma jej prejavy už od pol roka /!/ značne zaskočili – hoci som sa cítila byť na rodičovstvo pripravená prakticky aj teoreticky. Viki naďalej pokračovala v neskutočnom tempe a nadšení, akým všetko robila a poznávala a na druhej strane k tomu pridala takú neuveriteľne svojskú silnú osobnosť, že sme žasli. 

Samozrejme – prejavovalo sa to najmä vtedy, keď sa naše názory zrazili. Dokázala revať celé hodiny, modrela a jačala z trucu. Nezaberalo nič – ani dohováranie, ani smiech, ani prísnosť, ani krik, ani pár na plienky. Táto malá bytosť do troch rokov zaberala len na jediné – na vynesenie „z javiska“ rodiny alebo okolia do samoty, pokojné oznámenie môjho verdiktu a ponechanie jej „trucovitosti“ na vlastnom zvážení, kedy sa vráti.

Bolo to veľmi ťažké obdobie. Keď sa skončilo, mali sme pocit, že to bol len zlý sen. Viki bola a je veľmi šikovná, typický vodca, názorovo silný človiečik, ktorý sa nebojí konfrontácie ani v pomere 1 /jej osoba/ proti 100. Výborne sa učila, skvele kreslila, je prirodzený ťahúň kolektívu kdekoľvek – medzi súrodencami počnúc, cez školu a ihrisko končiac. Jednoducho – cholerik ako vyšitý. Nadôvažok sa plne podala – fyzicky, povahovo, výzorovo, nadaním do rodiny mojej mamy, kde je totálna zbierka cholerikov presne jej razenia. Nebolo o čom.

V čase, kedy sme boli na jednej vlne, nám jej povaha ani tak neprekážala – skôr naopak – a na búrlivé časy batoľacie sme si ani nepomysleli. Nemali sme ani v päte, žeby sa nebodaj mohli vrátiť. Ale oni… prišli.

Stalo sa to minulý rok, kedy nám Viki nečakane presne po novom roku vhupla fyzicky aj psychicky do puberty takou silou, až nás to vzalo. Neboli sme na to vôbec v jej necelých 10 rokoch pripravení, a už vôbec nie na to, že nám situáciu skomplikuje ešte aj jej vyrazená psoriáza v hroznom prevedení.

Viki neuveriteľne plakávala, bola neskutočne vzdorovitá, papuľnatá, sústavne v opozícii voči všetkému a všetkým a hlavne voči nám a z nás dvoch hlavne… voči mne, čo ma veľmi bolelo a zraňovalo. Mali sme neskutočné výmeny názorov, autorita ju dráždila do nepríčetnosti – doslova a bola ochotná okamžite zabuchnúť dvere a odísť kdekoľvek. Len preto, lebo nebola ochotná podriadiť sa pravidlám a situácii. Po hodine znovu slzy … ľútosti a odprosovania, priznanie nezvládnuteľnosti svojich pocitov a stavov… ja vyčerpaná na smrť a vnútorne ubolená viac, ako po týždennej šichte.

Báli sme sa o ňu. Bojovali sme nielen s jej psoriázou /ku ktorej sa ona postavila neskutočne statočne a zrelo/, ale aj s jej pubertou, s jej povahou, s našim vzájomným vzťahom  a tiež aj sami so sebou a našimi predstavami o tom, ako budeme vychovávať naše deti. To, čo sme prežili pri najstaršom, o rok a pol múdrejšom synovi od nej, bolo neporovnateľné. Toto bol uragán!

Veľmi rýchlo sme pochopili, že musíme zmeniť taktiku. Klasickú neomylnú, nediskutovateľnú  rodičovskú autoritu sme vyhodili hore komínom. Podľa vzájomnej dohody sme krik a napätie z našich vzájomných rozhovorov vylúčili, čo sa napokon stalo zložitejšie pre ňu, hoci to sama navrhla… Učili sme sa vzájomnému dialógu a počúvaniu sa.

Najdôležitejšie však boli dve veci: láska a modlitba. Pretože Viki ešte nie je zrelá, veľmi ťažko prijíma mnohé naše rozhodnutia. Pokiaľ vidíme, že je to v nej problematické, na rovinu jej povieme: „Ty teraz potrebuješ čas. Idem sa  za teba modliť.“ Často krát sa do tichej rodičovskej modlitby pridala aj ona sama, aby sme potom v pokojnom dialógu našli riešenie problému.

A láska? Dávame jej pocítiť, že ju máme veľmi radi takú, aká je.  Rešpektujeme jej názory a hľadáme v nich to, čo je dobré pre nás všetkých.  Čo sa dá, zavádzame do našich rodinných rituálov. Často jej hovoríme, akí sme šťastní, že ju máme. A veľmi často sa objímame a hovoríme si: „Mám ťa rád.“ Najkrajšie na tom je, že je to spontánne a úprimné. Viki dnes znovu zaspáva večer s nami v objatí, v miernom laškovaní.

Do nášho vzťahu sa vrátilo to, po čom sme túžili – aby náš vzťah bol taký pekný, ako v tých časoch pokoja medzi batoľatom a pubertou. Dostali sme ešte aj pridané… je to oveľa nádhernejšie!

Pre tých, ktorí sú teda rovnako v koncoch alebo neistote ako my pred pár mesiacami, máme dobrú správu: aj cholerik sa dá vychovávať! Skúste to.

• ilustračné foto: Miro Čačík, www.koncertypredeti.sk